Janka, aký milý príspevok dokazujúci zase jedno a to isté - kde je v našej spoločnosti norma, pri dlhodobom dojčení je to obzvlášť vypuklé
Kde robíš chybu? V tom, že normálne a správne dojčíš. Na požiadanie, tak ako je to potrebné, aby dojčenie vydržalo dlhodobo. Ostatní, ktorí túto "chybu" nerobia, už majú v tomto veku väčšinou odstavené deti.
Dojčenie je omnoho viac než materské mlieko. Ak má byť dieťa dojčené dlhodobo - skôr by bolo vhodné povedať - normálne prirodzene dlho, teda približne 3-4 roky (interval je cca 2,5 - 7 rokov), je nevyhnutné, aby nevyužívalo dojčenie len prostriedok na nasýtenie, ale aby využívalo aj ostatné funkcie dojčenia, ktoré u detí, ktorým sa toto neumožní, preberá cumlík, plienka, plyšák, satie prštekov, naťahovanie vláskov či iné alternatívy.
A čo iné teda dojčenie poskytuje dieťaťu? V prvom rade telesnú blízkosť matky, s čím je spojená pri maličkom bábätku aj regulácia rôznych telesných funkcií matkiným telom, dieťa sa k matke, k prsníku, utieka vždy, keď potrebuje riešiť niečo, čo ešte vo svojom vývojovom stupni nezvláda, na čo ešte samostatne nie je pripravené. Práve pre toto je dlhodobé dojčenie také potrebné, aby sa dieťa nemuselo osamostatniť nútene, v čase, kedy na to nie je pripravené, ale samo, postupne skúša niektoré veci, ktoré dovtedy riešilo prsníkom, riešiť samo, ak sa mu to nepodarí, s plačom sa vráti na prsník, ale ak áno, zistí, že niečo vie aj samo a postupne, pomaličky sa vzdáva dobrovoľne dojčenia a začína byť samostatnejšie a nezávislejšie. Potreba, ktorú sme dieťaťu neumožnili naplniť, neodoznie, je niekde potlačená, nenaplnená. Dieťa navonok vyzerá OK, ale nemusí to tak byť vo vnútri. Píšeš o ostatných deťoch, aké boli super samostatné, hrali sa, neviseli na matke - to je len jedna časť obrazu. Je to podobné, ako keby si videla ročné dieťa, ktoré matka večer uloží do postieľky, ono spokojne ležká, ona ho zakryje, dá mu pusinku, ono sa usmeje, matka odíde a dieťa samo zaspí a spí až do rána. Čo z toho vieš? Že toto dieťa vie samo zaspať a prespí celú noc a vyzerá s tým byť spokojné. Nevidíš, či toto vzniklo prirodzene alebo tomu pred pár mesiacmi nepredchádzali kruté večery, kedy sa matka rozhodla, že naučí dieťa zaspať samo a ono niekoľko večerov preplakalo pár hodín, kým si nezvyklo, že jeho potreba uspávať sa pre matku nie je dôležitá, že ono samé nie je správne, dobré, pretože občas jeho potreby sú akceptovateľné, ale občas nestoja za pozornosť, kým sa s tým zmierilo a v záujme prežitia prestalo zúfalo protestovať, odpútalo sa od matky a jej pomoci v tomto smere, stalo sa "samostatné, nezávislé" v oblasti zaspávania a spánku, ale za akú cenu. Pri vyplakaných deťoch sa ešte dlhé mesiace v čase ukladania na spánok zistilo, že majú vyššie hladiny stresových hormónov, napriek tomu, že navonok už vyzerajú pokojné a zaspia samé. Táto situácia ich desí aj dlhé mesiace po tom, čo už sa tvária, že je všetko OK a tvária sa tak preto, že vedia, že ak budú dávať najavo svoje pocity, aj tak im to nepomôže, akurát ich to oberie o energiu. Koľko poznáš ľudí vo svojom okolí, ktorí potrebovali v staršom detskom veku spať s rozsvietenou lampičkou, či sa v noci pomočovali alebo mali nočné mory? Som sa rozpísala
, ale to čo som chcela povedať je, že dieťa, ktoré má rok a pol je prirodzene ešte veľmi závislé na matke, naviazané na ňu a je prirodzené, že v situácii, kedy je zrazu v cudzom prostredí, s kopou nových ľudí, je neisté a potrebuje pomoc matky s touto situáciou. A najjednoduchšou pomocou je dojčenie. Je úplne normálne, ako sa Miška správala, nebola úplne v poriadku s novou situáciou, tak to riešila Tebou, lebo máte spolu vybudovanú bezpečnú väzbu, ktorá je nesmierne dôležitá pre jej správny vývoj. A tak pri dojčení postupne z bezpečia Tvojej náruče sledovala, o čo ide. Viem, že tlak okolia je v tomto smere veľký, pretože ľudia na toto nie sú zvyknutí. Poznám to, našťastie moje okolie už je vytrénované mojou sestrou, ktorá mi v tomto smere trošku vydláždila cestu
, takže nemusím tak bojovať, ale aj tak - vždy mi zaberala vetička "Nám to takto vyhovuje - aspoň si môžem pokecať a nemusím ho strážiť či naháňať na preliezkach" prípadne, keby teda ozaj boli dotieraví, tak vysvetliť, že je dieťa neisté v novom prostredí a potrebuje sa upokojiť, že doma sa tak často nedojčí. A hlavne - dôležité je Tvoje dieťa, nie cudzí ľudia. Je mi vždy ťažké sa na toto sústrediť, napr. keď sa výnimočne stane, že má moje dieťa niekde nával zlosti alebo čo, človek sa vždy snaží ho ututlať, aby si ľudia nehovorili, aká som zlá matka, ale najjednoduchšie je úplne sa prestať sústrediť na to, čo povedia ľudia a vnímať dieťa, riešiť dieťa, v najhoršom ho odniesť niekde mimo a tam sa mu venovať mimo dohľadu ľudí. V situácii, ktorú popisuješ, je najjednoduchšie dieťaťu úplne vyhovieť. Na oslave to ostatne uľahčí život aj Tebe - dieťa na prsníku nepotrebuje žiadnu špeciálnu starostlivosť, naješ sa pritom, pokecáš si a užiješ si trošku spoločenský život. Čím viac sa budeš v takej situácii brániť, odpútavať pozornosť dieťaťa od dojčenia, tým viac na prsníku bude visieť.
Takisto bežná denná frekvencia dojčenia staršieho dieťaťa je veľké tabu v tejto spoločnosti. Prirodzene sa očakáva, že 1,5-ročné dieťa už pekne papá a dojčí sa (ak vôbec) tak ráno a večer maximálne, lebo už veľa papá. Ale dojčenie nie je o jedle. A práve staršie dieťa už začína mať dojčenie ukotvené a prirodzene využíva mnohé jeho funkcie. Dojčí sa, keď sa niečo nepríjemné stane, keď sa mu niečo výnimočnejšie podarilo a potrebuje to spracovať, keď malo veľa zážitkov, keď ho niečo bolí, keď sa nudí... to spôsobuje, že napr. 2-ročné dieťa sa môže a väčšinou sa aj dojčí, omnoho častejšie než napr. 2-mesačné. Závisí to veľmi aj od možností - ak si s dieťaťom vonku, často je také zaujaté okolím, že si celé hodiny nespomenie, keď by si bola v tom istom čase doma, budete sa dojčiť aj 4x za doobedia. Takéto bábätko nie je ešte ani v polovici svojej očakávanej dĺžky celkového dojčenia. Má právo sa dojčiť často a dlho a pokiaľ to matku neobťažuje, nie je to potrebné nijako riešiť.
Na záver, zaujal ma dávnejšie jeden dokument s paviánikmi, ktoré osireli a stará sa o nich v Afrike jedna pani s dobrovoľníkmi. Ak ich chce vypustiť do voľnej prírody, nesmie ich chovať samotné v klietkach, zistila, že po tom sú vhodné už akurát tak pre zoologické záhrady, pretože z nich nevyrastú samostatné, nezávislé paviány a nie sú schopné sa zapojiť do spoločnosti divých paviánov. A tak pre každého jedného paviánika potrebuje dobrovoľníčku - študentku, ktorá ho, kým je bábätko celý deň ani na chvíľu nezloží zo seba (majú ich uviazaných v takých malých šatkách na bruchu), paviánik má neustály prístup k fľaši s mliekom alebo k cumlíku v šatke, na dobrovoľníčke spí alebo sleduje, ako sa ona venuje povinnostiam - čistí klietky, chystá jedlo pre staršie opice atď. Spí s ňou aj v noci v spoločnej posteli. A keď paviánik povyrastie, ona si s ním sadne do klietky k starším paviánikom, ktorí už žijú spolu v klietke - malý paviánik najskôr dĺlllho s cumlíkom v puse sleduje, čo robia staršie paviány v klietke a potom príde deň, kedy zo šatky vylezie, prejde sa pár krokov, potom sa nervózny vráti naspäť k dobrovoľníčke do šatky, okamžite dáva do pusky cumeľ a zase sleduje. Potom po čase zase vylezie a pokúsi sa zapojiť do hry paviánov, ak sa niečo nepodarí, okamžite uteká do šatky k cumľu. Jedného dňa po sérii takýchto osamostatňovaní sa už do šatky nevráti a ostáva v klietke so staršími paviánmi. Spolu sa učia fungovať v hierarchii a časom ich vyvezú do voľnej prírody. My nie sme paviáni, ale dá sa v tom vidieť určitá paralela, čo povieš?