Shira, dostala si sa do jedného z najťažších období života s malým bábätkom a úprimne mi je ľúto, čím prechádzaš.
Spomínaš, že mnohé mamičky uvádzajú, že im spoločné spanie vyhovuje - tieto matky to hovoria práve preto, že tieto situácie sa ľahšie zvládajú, keď dieťa spí pri matke, matka nemusí vstať, dvíhať dieťa z postieľky (ktoré medzičasom už nie je len ľahko precitnuté a treba ho viac uspávať), jednoducho priloží poležiačky dieťa k prsníku a zaspáva - pre toto je táto štrapácia jednoduchšia pri spoločnom spaní. Aj tieto matky sa však musia precitnúť na každé jedno dojčenie a aj pre tieto matky sú niektoré noci zvládnuteľné a mnohé v tomto veku dieťaťa náročné. Ty to máš o to ťažšie, že malý netoleruje polohu, pri ktorej by si mohla pokračovať v spánku. Na tomto môžeš postupne skúšať pracovať napr. cez deň, nejako ho napasovať do neobvyklých polôh pri dojčení, možno si postupne na niečo iné zvykne, alebo si ho v noci ležiac na chrbte preložiť krížom cez brucho na prsník, hlavičku mu podložiť svojim lakťom a lakeť vankúšom. Takto sa dá pomerne slušne spať, hoci to samozrejme tiež nie je veľká výhra.
Chcem zdôrazniť jednu vec - na vine nie je dojčenie. Javí sa to tak, pretože dojčené dieťa najčastejšie matka uspáva dojčením, pretože to je najjednoduchší a najrýchlejší spôsob, ako dieťa v noci uspať. Každé dieťa sa v noci precitá. Rozdiel medzi deťmi v počte precitaní je v tom, koľké z týchto precitnutí to-ktoré dieťa zvláda vyriešiť samo a koľké potrebuje riešiť s pomocou rodiča. Sú deti, ktoré sa v tomto veku nebudia vôbec, väčšina dojčených detí sa však budí a napr. ten počet, ktorý uvádzaš Ty - 6x, je skutočne veľmi bežný (čo Ti samozrejme nepomôže, ale niekedy je dobré vedieť, že toto bežne zažívajú matky dojčených detí). Väčšina detí má najväčší počet precitnutí, ktoré potrebuje riešiť s pomocou rodiča, práve okolo toho 9. mesiaca a niekedy to súvisí aj so zubami, najviac sa však zdá, že do toho zasahujú dva faktory - výrazný rozvoj mozgu, ktorý začína cca. po 6. mesiaci a takýto intenzívny je cca. do 2. rokov a okrem toho obdobie, v ktorom začína byť dieťa motoricky zručné. Mnohé nepokojnejšie noci sa dajú vysvetliť tým, že dieťa cez deň niečo dokázalo - loziť, postaviť sa, sedieť... Som presvedčená o tom, že časť týchto precitnutí sa dá redukovať aj pri bezplienkovaní, čo ale zase pre Teba asi je ťažké realizovať, len chcem povedať, že mnohé deti sa precitnú na to, že v skutočnosti potrebujú cikať, priložíme ich k prsníku a zaspia, ale po chvíli sa precitajú znova, lebo potreba vylučovať sa znova ozvala a po sérii týchto uspávaní sa pocikajú do plienky a spia lepšie.
Čo je dôležité vedieť, že dieťa sa precitá a ak nezaspí samo, potrebuje našu pomoc s opätovným uspatím. Pre dojčiacu matku je najjednoduchšie uspať dieťa dojčením. Preto sa zdá, že dieťa sa budí na dojčenie, ono sa však budí preto, že nevie pokračovať v spánku ďalej bez pomoci a potrebuje pomoc. Toto vysvetľuje, prečo niektorým matkám "pomôže" odstavenie dieťaťa a iným nie - matky, ktoré tvrdia, že odstavenie pomohlo, často odučili dieťa od toho, že v noci dostane pomoc v podobe dojčenia tak, že mu dojčenie neposkytli a nechali ho plakať, až kým nezaspalo. Matky, ktoré nezvládli plač dieťaťa, ale súčasne nechceli ponúknuť prsník, často uvádzajú, že dieťa pokračovalo v budení aj po odstavení - vysvetlenie je jednoduché, dieťa potrebovalo pomoc rodiča aj naďalej a jednoducho sa napriek protestom nedostalo k pomoci, na ktorú bolo zvyknuté - k dojčeniu, ale dostalo sa k inej pomoci - k hojdaniu, noseniu, spievaniu, takže sa v noci precitá naďalej a očakáva pomoc aspoň v takejto podobe. Dieťa, ktoré necháme vyplakať sa časom pomoci prestane dovolávať. Nie však preto, že sme ho naučili spať, ale preto, že sme ho naučili, že jeho potreby nie sú dôležité a nebudú vyslyšané. Takéto dieťa prestane časom plakať či protestovať. Nedávno som čítala na inom portáli zaujímavý komentár adoptívnej matky k metóde vyplakania, písala, že s touto metódou nesúhlasí aj preto, že jej adoptované dieťa prišlo do ich rodiny po 3. mesiacoch ústavnej starostlivosti, kde nemali čas reagovať na jeho potreby vtedy, keď ich signalizovalo a toto dieťa nevedelo vôbec plakať. Sťažovala sa, aké to bolo ťažké, lebo nevedela odhadnúť, či je OK alebo mu niečo chýba, lebo proste neplakal. Trvalo mu 9 mesiacov láskyplnej starostlivosti náhradných rodičov, kým začal plakať a ďalší polrok, kým sa začal smiať.
Je mi jasné, že to máš teraz veľmi ťažké. Niektorým matkám pomôže, keď sa aspoň jeden denný spánok dieťaťa môžu vyspať s ním, čo neviem, či sa pri Tvojej práci dá, alebo aspoň večer si po príchode do práce zdriemnuť na nejakú polhodinku, keby sa to dalo... Okrem toho Ti môže pomôcť vedomie, že toto je dočasné a bude sa to postupne zlepšovať. Dieťa sa postupne samo učí niektoré precitnutia riešiť samo a preto sa postupne budí tak, že si to matka všimne čoraz menej. Navyše jeho spánkové cykly sa postupne budú približovať spánkovým cyklom dospelého človeka. To napr. vidíš dobre na tom, čo sme minule riešili v inej téme, že kedysi bolo uspávanie na nočný spánok dlhá a náročná záležitosť a teraz sa bábätko dá uspať rýchlo a pohodlne dojčením. Takto sa postupne zmení celé spanie dieťaťa. Práve citlivé podporovanie toho, aby sa naučilo riešiť si nočné precitania samo, je veľkou investíciou do zdravej psychiky aj sebavedomia dieťaťa. Každé jedno precitnutie, ktoré hoci ťažko, ale riešiť, ho učí, že je dôležité a hodné starostlivosti a že noc je príjemný čas, kedy sa netreba báť a stresovať.
Dôležitá je aj prevencia nedostatočnej vyspatosti dieťaťa - snažiť sa, aby sa počas dňa dobre vyspalo, aby nezaspávalo po tom, čo už je preťažené, ale v čase, kedy sa práve cíti unavené (čo tiež nie je jednoduché vždy zabezpečiť) a čím lepšie sa vyspí cez deň, tým lepšia môže byť noc.
Ešte raz Ti veľmi držím palce, najmä aby si nabrala psychickú energiu to vydržať!!! Keď tak čítam Katkin príspevok, fungovala som so svojim synom prakticky podobne, niekedy ešte horšie, vďaka tej polohe na chrbáte som však dokázala pomerne dobre spať, nebola som ani taká strašne vyčerpaná, a hlavne - tiež som neverila, že to niekedy môže byť aj inak a - bolo - postupom času sa ten počet precitnutí začal zmenšovať, syn prespí viac hodín vkuse a často vidím, že sa precitne, otočí sa na druhú stranu a spí ďalej. Má štyri roky a budí sa v noci cca. 1x, už sme mali aj noc, kedy sa nezobudil za celú noc. Paradoxne spím horšie ako v tom jeho 9. mesiaci, neviem prečo