Norika, mne je tiež do plaču pri spomienkach na pôrod
Vyvolávali mi ho v 42tt, lebo vraj už treba, je to už neskoro, dieťa už má takmer 4 kilá a bla bla. V piatok som bola v poradni, že ak cez víkend neporodím, v pondelok ma hospitalizujú. Cestou odtiaľ som sa mužovi v aute rozplakala ako malé dieťa, že nechcem ísť do nemocnice, že to je absurdné, neprirodzené, že jediné, čo chcem je odrodiť doma. Ale nevedela som nič z toho, čo viem dnes, myslela som, že to tak musí byť. Že veď lekári vedia, hoci som nikdy nepatrila k tým, čo by lekárom slepo dôverovali. Ale bola to úplne nová situácia v živote, bála som sa, nevedela som, čo sa bude so mnou diať a veľa kamarátok mi tvrdilo, že vyvolávanie je super, máš to rýchlo za sebou a už si môžeš vychutnávať vytúžené bábätko.
Cez víkend som neporodila, tak v pondelok som nastúpila na Antolskú, vystresovaná, uplakaná, nekonečne nešťastná a strašne som sa bála. Nenávidím nemocnice (asi ako každý), ale teraz som to prežívala ešte niekoľkonásobne horšie. Ten prvý deň so mnou ešte nič nerobili ak nerátam nekonečné monitory, ultrazvuk a vyšetrenia, bolo to ubíjajúce. Cítila som sa ako v klietke. Pritom stále bolo s bábätkom všetko v poriadku! Len sa proste lekári rozhodli, že podľa tých ich výpočtov a uzv je to už 42. tt (čo koniec koncov je stále normálny termín a netreba nič robiť) a už treba, aby išlo dieťa von.
V utorok mi začali vyvolávať pôrod. Neotvárala som sa, tak mi chceli otvoriť krčok, chemicky tabletkami aj mechanicky tzv. balónikom. Dúfam, že to nikto z vás nezažil a nikdy nezažije. Plakala som od bolesti a výsledok bol, že krčok, ak ho aj násilím roztiahli sa okamžite zavrel naspäť. Do toho stále monitory, oxytocínový záťažový test, stále do mňa niečo pichali a z tých infúzií ma boleli ešte aj ruky, lebo mi prepichli asi 3 žily, stále mi to museli nanovo napichávať, ešte po mne hulákali, že mám zlé žily. Aké asi mohli byť, keď som bola totálne dehydrovaná, lebo mi nedovolili jesť, ani piť, že keď už sa to podarí, aby som mala prázdny žalúdok, ešte ráno mi robili klystýr. Vyšetrenia sústavne, doslova každý lekár, ktorý išiel okolo do mňa vopchal prsty, krvácala som stále, bolelo to strašne a ja som bola fyzicky aj psychicky v koncoch. No nepodarilo sa. Večer mi láskavo dovolili dať si trochu vody a kúsok chleba so syrom.
V stredu ráno mi zase dali tabletku do krčka, nasledovalo vyšetrovanie s asi 15 lekármi, cítila som sa ako dobytok na jatkách, ale už som bola taká vyčerpaná a zúfalá, že som nevládala ani protestovať, len som strašne chcela, aby to konečne bolo za mnou. Potom ma dali na pôrodný box, monitor na brucho, pustili oxytocín a pomaly sa rozbiehal pôrod. Našťastie už aspoň mohol prísť manžel a mala som milého pôrodníka, ktorý stihol zakázať ďalší nariadený klystýr kvôli tomu úbohému kúsku chleba, čo som večer jedla a potom sa celý čas snažil, aby mi aspoň trochu uľavil, ovlažoval pery... Pomaly do tých hrozných bolestí, čo som mala prišli kontrakcie a keďže to vyzeralo ešte na dlho, tak som si dala pichnúť EPI, už by som to fyzicky nezvládla. Zažila som po celom predošlom dni bolestí hodinu kľudu, trochu som si oddýchla a EPI prestala účinkovať. Celú dobu som ležala na chrbte, monitor na bruchu, nemohla som sa pohnúť, krčok sa zastavil na 7cm a krvácala som. Zase došiel jeden lekár, druhý, tretí, piaty, každý mi tam vrazil ruku a múdrili sa tam, z čoho asi krvácam a či už cisársky, alebo nie. Po ďalšej EPI, ktorá účinkovala ešte kratšie mi nemohli dopichnúť už ďalšiu, len som cítila, že sa kontrakcie zintenzívňujú a menia, tak mi pôrodník dovolil zísť na chvíľku dolu zo stola aby pomohla gravitácia a pomohla. Následne rýchlo hore a na jednu kontrakciu malá konečne vyšla. Zo 4kilového dieťaťa, ktorým ma strašili sa vykľul 2880 gramový drobček.
Pozerám, že už je z toho román, tak záver už skúsim skrátiť - malá sa nevedla prisať, dostávala UM, potom moje odstriekané, keďže sa našťastie spustilo napriek všetkému. 3 noci bola u sestričiek, lebo som mala psychicky narušenú spolubývajúcu a sestričky, aj ja sme sa báli, že by mohla Hanke ublížiť. Nechcem ani myslieť na to, ako jej bolo, keď po tom strašnom pôrode bola ešte celé noci sama...No proste čisté zúfalstvo. No do toho mi dodával energiu pohľad na ten zázrak, ktorý som mohla volať Moje dieťa. Celé hodiny som z nej nespustila oči. Drobček schudol na 2660g a nepribrala už ani gram, tak som zase plakala, že ma nepustia domov a že ja to už nevydržím. Vďaka Bohu mala pri vážení službu milá sestrička, ktorá so mnou súcítila a prihodila Hanke pár gramov, aby ma lekárka pustila. Doma sa mi uľavilo, potom som dostala kontakt na LP Andrejku (AdaK) a tá mi pomohla nielen s dojčením, ale aj definitívne sa dostať z toho zúfalstva, psychického vyčerpania a stresu.
Odvtedy čítam, študujem, riešim, skúšam, šírim info ďalej a som horlivou propagátorkou dojčenia a prirodzenosti v pôrodoch i starostlivosti o bábätko. Viem, že nič z toho nezmením, tak sa snažím nezúfať, ale doháňať, čo sa dá. Odmenou mi je nádherné spokojné a vysmiate bábätko, ktoré mi, dúfam, odpustilo, ako som to celé na začiatku nezvládla. Na ďalšie bábo sa chystám vyzbrojiť pôrodným plánom, aby bol pôrod bez zásahov, so samoprisatím atď. a v neposlednom rade plánujem odchod na reverz na druhý deň, ak bude všetko OK. Ale to je ešte ďaleko
Zatiaľ patrím iba Hanke