Ahoj vejula,
ja som mala dve sekcie. Prvú v celkovej, druhá bola spinál - tak viem porovnať aj zo subjektívneho hľadiska.
Z objektívneho hľadiska ma vždy lekári ubezpečovali, že spinál je menej zaťažujúci pre organizmus dieťaťa i matky. Pri spinále ma hlava nebolela, možno aj preto, lebo mi dávali infúzie, aby ma zavodnili - anesteziologička mi inak zdôrazňovala, že je dôležité piť veľa tekutín, vtedy hlava nebolí, nič som nepila, ale zrejme tie infúzie urobili svoje.
Spinál som však ťažko niesla z psychického hľadiska, mne to bolo strašne nepríjemné, priam protivné - keby som mohla utečiem z toho stola, ja viem, mala som byť statočná, ale nebola som - nič ma nebolelo, ale všetko som cítila - naťahovanie kože, dotyky... úplná panika, neviem, či by ma upokojilo, keby mi malého dali na hruď, keď som ho zbadala, chcela som plakať od šťastia, ale vzápätí ma znova premohla panika, keď som cítila zase ako sa mi hrabú v bruchu, hanba-nehanba prosila som, nech mi dajú nejaký oblbovák kým ma zašijú. Neviem, som asi fakt posero a lúzer, neviem to inak ani nazvať.
Každopádne - ak by som si mala teraz vybrať, idem na celkovú anestézu.
Už len záverom, rodila som v ZA - ktorá inak ani neakceptuje pôrodné plány a novorodenecké je úplná katastrofa, už som inde o tom písala, čistá hrôza... Jedno poschodie bolo zavreté, málo lôžok, sestričky nervózne, na nič nemali čas ... Za všetko hovorí fakt, že tam je normálne, že matka nafasuje fľašu a môže si chodiť po mlieko do kuchynky...
So synom sme boli dlho odlúčení, najskôr na JISke po sekcii, potom bol zase na pozorovaniach a vyšetreniach, pretože pri pití z fľaše sa zavzdušňoval a fialovel, akoby prestal na chvíľu dýchať - teda ďalšie vyšetrenia - rontgen hrudníka, sono srdca... našťastie na vyšetreniach nič nezistili, mmch. pri dojčení to už nerobí, múdry chlapec, vie, čo sa patrí... do toho strašné zapareniny na prdelke, zahnisané oko .. proste úplne rozhasené a zničené decko som si doniesla domov.. a čo je hlavné, neprisávajúce sa....
Prosila som počas odlúčenia o alternatívne dokrmovanie (cievkou po prste, pohárikom, lyžičkou), ale všetci - sestričky, lekárky - pozerali po mne ako po debilovi, tvrdiac, dieťa sa predsa za takú krátku dobu na fľašu nenaučí...a keď sa neprisával, že to JA mám byť trpezlivá a je to o mojej šikovnosti... ako zážitok na celý život, ja som prerevala celý čas v pôrodnici... Doma sme sa dali nejak do kopy, ja som si ani na sekundu nepripustila, žeby som nedojčila, nebola pre mňa iná alternatíva a fakt som mala obrovské - obrovitánske šťastie, že som sledovala dianie okolo dojčenia a vedela na koho sa mám obrátiť, teda na poradkyne Mamily - konkrétne mi pomohla Janka Mekyňová (vejula si zo ZA, takže ju vrelo odporúčam, ak by si nedajbože potrebovala pomoc, je šikovná a milá), ktorá sa dokonca špecializuje na neprisávajúce deti, takže toto bola super pomoc a to, že sme to podchytili na začiatku... mal presne týždeň, keď sa konečne prisal....
Takže si sypem popol na hlavu, veľmi, veľmi, veľmi som podcenila situáciu, mala som naštudovaný aj Klemkin článok, ale vravela som si, že kašlem na to, nejak ten týždeň v pôrodnici prežijem, doma sa doladíme. Doladili sme sa, dnes krásne dojčím, ale za akú cenu???
Inak všetko by som prežila, ale dorazila ma veta v prepúšťacej správe "dieťa dojčené s chuťou"....
Vejula, dúfam, že nejdeš do ZA... a každopádne odporúčam to, čo píše Klemka, vybaviť nadštandard a sprievodnú osobu..