Táto téma ma zaujala, zbežne som si prebehla príspevky. Zarazilo ma slovíčko "obmedzujúca", ale v troška inom zmysle. Začnem obšírnejšie, kým sa dostanem k pointe.
Ja som dcéru nenosila (teda v tom zmysle, že som "nešatkovala", ani "nemanducovala"), bola som neinformovaná prvorodička a kým som sa rozhýbala a zistila, že by to mohlo byť aj fajn, bolo už neskoro. Naďa mi vždy zaspávala v náručí, na prsníku (čo trvá dodnes), ale nikdy sa neprebrala, keď som ju preložila do postieľky (dnes sa od nej odtiahnem, spíme spolu - do pol roka spávala v postieľke pri veľkej posteli). Spala (a spí) kľudne ďalej. Takže dlhodobé spanie v náručí sa u nás nekonalo.
Keď sa už začala zaujímať o svet okolo seba, tak som ju položila na posteľ na bruško, urobila zábrany, aby nespadla na zem, dala hračky a buď som sa s ňou hrala, alebo som si robila domáce práce. Stále na mňa videla (v tej dobe sme fungovali ako garsónka, v našom dome si postupne dorábame izby), neskôr som na tento účel používala detskú postieľku, ktorá mi slúžila ako ohrádka, no a v ďalšom leveli (plazenie, lozenie) fungovala na zemi, kde si robila, čo chcela (odstránila som potencionálne nebezpečné veci), najčastejšie bola aj tak na koberci v obývacej časti izby, kde sa furt s niečím hrala (s varechami, hrncami, sitkami, bábami atď.. ).
Teraz to celé ešte troška doplním, ona mala problémy pri motorickom vývoji, mala ľahkú axiálnu hypotóniu, čo znamená, že nemala snahu a silu stavať sa na nožičky, jej chýbal ten taký typický reflex pre dojčatá, ak "postavíte" malé dieťa, tak sa zapiera nožičkami o zem, ona nôžky krčila. K tomu sa pridružilo osvojenie si nesprávneho vzorca pohybu ("vďaka" klzkej palubovke! neskôr sme kúpili koberec), používala pri plazení len jednu nohu a jednu ruku, taký zvláštny štýl, začala jej hroziť skolióza. Tak sme v 10 mesiacoch skončili na fyzioterapii, vojtovke a podobne. Chvalabohu všetko dobre dopadlo, začala síce štvornožkovať v roku (!), na nohy sa postavila ako 13 mesačná a chodiť bez opory až ako 17 mesačná, ale dnes behá ako drak.
A teraz pointa. Dosť som si vtedy o tom študovala a viem, že dôležité pre zdravý motorický vývoj dieťaťa je práve umožnenie voľného pohybu v priestore. Nie je pobyt v nosiči pre dieťa naozaj obmedzujúci v tom zmysle, že mu bráni takému rozvoju?
Zaujíma ma to, lebo pri druhom bábu, ktoré mimochodom očakávam v auguste, hurááá
- nad nosením samozrejme silne uvažujem, ale keď čítam tieto príspevky, tak ma to naopak odrádza. Dieťa, ktoré si navykne na nosič, má potom problémy s nejakou samostatnou činnosťou.
Bacha, nehovorím o nejakej drastickej separácii, Naďu som vždy nosila na rukách, keď plakala, alebo to potrebovala, ak bola chorá a potrebovala prsník, preležali sme spolu celý deň v posteli a podobne. Skôr hovorím o nejakom pozvoľnom zvykaní si na samostatnosť.
Neviem, po tých skúsenostiach čo mám s dcérou, by som asi znova postupovala rovnako a od malička dieťa pozvoľna učila, na to, že byť "na voľno" nie je nič zvláštne, ani žiadny sviatok, proste bežná vec. (Poviem príklad, naša dcéra odjakživa videla krb, ako do neho prikladáme, ako horí a že je súčasťou izby, keď sa začala batoliť, tak nikdy nemala tendencie prísť k horiacemu krbu a objavovať ho, kým deti ktoré ku nám prišli na návštevu a videli to prvý krát v živote, tak sme ich nemohli od neho odtrhnúť).
Taktiež Nadin stav si vyžadoval neustále "cvičenie" na koberci, takže ja som v tej dobe obmedzovala akékoľvek pasívne vyvážanie sa v kočíku, či nosenie na rukách, proste sme stále boli na tej zemi a hrali sme sa, motivovala som ju k pohybu a podobne.
Obávam sa, že ak by bola naučená na nosič, tak by sa ho dožadovala a tým pádom by sme možno dobu terapie aj predlžovali. Možno dieťa, ktoré nemá problém, tak to zvládne, ale dieťa s takýmto problémom, ako mala Naďa, môže vo vývoji ešte výraznejšie zaostávať.
Druhá vec je zrejme aj temperament dieťaťa, Naďa bol vždy kľudas, dokázala sedieť a 10 minút si obracať hračku v ruke a skúmať ju.
Veľmi by ma zaujímal váš názor, pretože sa chcem rozhodnúť správne.