Fórum o dojčení

hehe porovnávať psychiku (v zmysle vývoja mozgu a myslenia) dojčeného dieťaťa s psychikou a myslením dospelého človeka mi príde dosť na hlavu.

mimuka píše:a inak z toho čo som prečítala pani Prekopová podľa mňa považuje dojčenie ako pričínu alkoholizmu v tom, keď sa ponúka za všetko prsník ako na upokojenie po nejakom zranení, že potom bude podobne hladať aj daný dospelý náplasť na svoje problémy... nehovorím, že s tým súhlasím len takto som ja pochopila jej názor...

Mimuka, ja som Překopovú nečítala, tak neviem, vyjadrím sa len k tomu, čo si napísala teraz Ty - ak je to takto, potom to len dokazuje, že Překopová nepochopila o čom celé dojčenie vôbec je a ako môže vyzerať prirodzené odstavenie (a keďže dojčenie je pre mňa osobne neoddeliteľná súčasť materstva, vyvstáva mi otázka - nakoľko pochopila o čom celé materstvo vlastne je...). Dojčenie je ideálny prostriedok na poskytovanie psychickej ale aj fyzickej úľavy od bolesti (fyzickej preto, že dojčenie samotné reguluje dýchanie a srdcovú činnosť - oboje má rozrušené dieťatko zrýchlené, znižuje hladiny stresových hormónov a prežívanie bolesti). To, že takto dieťaťu uľavujeme od jeho nešťastia, či už ide o fyzické zranenie, ale aj psychické, neznamená, že dieťa si na to "zvykne" a nebude sa chcieť naučiť robiť to samo, hoci toto je častá obava, rovnako ako obava, že ak si dieťa naučíme zaspávať či spať na prsníku, nikdy to nebude chcieť robiť ina - presný opak je pravdou, len to dieťa neurobí v čase, kedy k tomu v tejto spoločnosti nútime nepripravené bábätká, teda nie v roku, ani v dvoch rokoch. Dieťa je úžasný tvor - v čase, kedy sa na to necíti, si bez problémov povie o pomoc a postupne, keď začne cítiť, že na to už má, jednoducho dojčenie nechce alebo ho dokonca odmietne, keď mu ho matka ponúka v situácii, ktorú už vie vyriešiť. Osamostatňovanie je pomalý proces, ktorý trvá dlhé mesiace a prirodzené odstavenie je mílnikom na tejto ceste. Samotné odstavenie neznamená, že dieťa už je samostatné, ono na tej ceste pokračuje ďalej, len - ak mohlo byť odstavenie prirodzené - si skrátka uvedomilo, že už je natoľko samostatné, že to zvládne bez dojčenia. Práve včera som sa pýtala svojho syna, či mu nechýba dojčenie (ako sa dlhodobo dojčil a prirodzene odstavil si môžete prečítať tu http://www.mamila.sk/domain/flox/files/ ... nie-vc.pdf) a povedal: "Nie vôbec." Napriek tomu, že som si pred vyše rokom nevedela predstaviť, že raz s dojčením skončí.

no našla som k tomu niečo v knihe deti sú hostia...na strane 53 v kapitole deti potrebuji krize... možno to spomínala aj niekde inde viackrát, ale už som tú knihu čítala dávnejšie a dosť ťažko sa v nej hľadá, je trocha neprehľadná.. píše tam že počas plaču dieťaťa spôsobeného nejakým sklamaním je najlepšie ho proste vziať do náručia, hojdať ho a prihovárať sa mu...že určite sa nemá rozptyľovať niečím iným... nemá dostať dudel lebo sa u neho vybuduje reflex, že ako dospelý bude potrebovať cigaretu na upokojenie a nemá sa ponúkať ani prsníka lebo fľaša, lebo že deti ktoré pri plači dostávali napiť budú siahať po fľaši kedykoľvek sa budú cítiť zle...
no ja neviem...mne sa to teda vôbec nepozdáva....

Áno, prezentuje to klasické obavy ohľadom dojčenia, ktoré vychádzajú z nesprávneho pochopenia toho, o čom dojčenie vlastne ide. Samotné prirovnanie prsníka k fľaši hovorí za všetko. Prsník nie je fľaša. Prsník je súčasť matky, dojčenie je matka. Upokojovať dieťa dojčením znamená ukazovať mu, že osobe, na ktorú je dieťa primárne naviazané a ktorá tvorí v tom veku celý jeho vesmír, na dieťati záleží a že dieťa je hodné trpezlivej a citlivej starostlivosti... Argumentovať takto je podobné, ako keď niekto argumentuje, že sa dieťa nemá na upokojenie dojčiť, aby si nespojilo, že pri psychickom strese mu pomáha jedlo, lebo z toho sú potom tí ľudia v dospelosti obézni. Pre takéto tvrdenie stačí pozrieť na štatistiky, ktoré jednoznačne ukazujú na to, že z hľadiska obezity je rizikové práve to, ak dieťa nebolo dojčené dlhodobo a k tomu ak človek pochopí, že dojčenie je omnoho viac než len príjem materského mlieka, je úplne zrejmé, že dieťa nerieši svoj psychický problém jedlom, ale tým, čím si ho riešili milióny rokov naši predkovia niekoľko rokov po narodení až do času, kedy sa necítili byť psychicky pripravení riešiť tieto problémy sami...

Mam kamaratku psychologicku, co ma tri deti. Na prvy pohlad uplatnovala dokonalu vztahovu vazbu - dojcila, nosila, bez cumlika.. aj som ju nahovarala spolu so mnou na poredensky kurz. Len minule sme sa bavili o tom, ako dlaho vlastne dojcila (teda ci este dojci, lebo nase najmensie su asi rovnako stare) a vyplynulo, ze vsetky tri asi 15 mesiacov, pricom sa sami odstavili. Neslo mi to do hlavy - este u jedneho dietata by som to pochopila, stavaju sa aj vynimky, ale vsetky tri. Pytala som sa na vsetko mozne,ale vsetko vyzeralo ok - ziadna flasa, cumel, nosenie..az nakoniec som na to prisla - ona nadojcila od hladu a smadu a potom dost. Ziadne dojcenie na zaspatie - lebo nechcela, aby sa z nich raz stali zavisli na flase. Je studovana, fundovana a urcite tento nazor bude posuvat aj inym mamickam svojich malych klientov - zrejme ako vacsina jej kolegyn z nasich skol, ak sa nahodou medzitym nezmenil obsah skript.

No ja neviem... Tieto psychologicke zvasty sa mi vobec nepozdavaju. Jeden vyskum tvrdi to, druhy nieco ine.
To je ako nazor, ze z dlhodobo dojcenych deti su sexualni uchylaci. To mi raz povedala jedna socialna pracovnicka, ze sa to"ucila" v skole.

ja mam tiez kamaratku psychologicku, uz PhD, a tiez to tak berie nosenie, dojcenie ano - ale take ako pisala Janka... varovala ma aj pred spanim v spolocnej posteli. Ja ale nerozumiem, preco by pre civilizovanych ludi mali platit ine psychologicke zakonitosti, ako pre necivilizovanych? Niesme predsa iny ziv. druh, nejdeme az tak dlho inou cestou ako oni, alebo nasi predkovia v tom nedojceni, nespani spolu,nenoseni) a navyse sme predsa na tom ovela horsie ako "primitivi" co sa tyka psychickeho zdravia. Skolske studium ma ale zrejma to uskalie, ze pre cloveka je ovela tazsie kriticky prehodnotit to vstepovane od autorit, vedy,, zostat otvoreny a udrzat si nadhlad.

Moj otec je z piatich deti, z Oravy. Vsetci do vysokeho veku spavali v jednej izbe s rodicmi, mladsi v posteli spolu s rodicmi. Bolo to nevyhnutne. Zimy boli tuhe, nevykurovali sa vsetky izby ako volakedy. Ked si to zoberieme historicky dozadu, tak ludia nemavali v domoch detske izby. A z ludi vyrastali rozne osobnosti.
To, ze ma dieta od narodenia spavat same je vymysel tejto doby.

Niekedy uvažujem aj opačne...všetci "tí závislí na fľaši" boli dojčení? naozaj si myslím ako Shira, že závislosti nepramenia v dojčení....môj syn si už napr.pri poranení alebo inom úraze na prsník ani nespomenie, pofúka si miesto sám a pokračuje,ale to určite súvisí s dozrievaním. nečudujem sa ani psychológom, doba je taká, musíš veriť autoritám, nemáš čas študovať všetko a utriediť a tvoriť vlastný názor, bohužiaľ na škodu, ale čudujem sa ako matke, že nepočúva inštinkty, ja si teraz dojčenie užívam, som normálne závislá. So sestrou sme prvý stupeň zakladnej školy prespali s rodičmi, vždy sme sa tam premiestnili a nikto nás neodháňal, vyyrástli z nás sebestační a samostatní ľudia, mama nás aj dnes stíska do puknutia a poležíme si vo štvorici aj s otcom v jednej posteli....

ja som bola pri rodicoch v spalni do 11tich, kedze u nas byvali este dalsi moji surodenci, ked sa uvolnila po sestre izba, vtedy som sa odstahovala ...od 18tich uz spavam s manzelom a drobcom,takze dlho som nespala sama.....dokonca teraz nedokazem ani spat, ked nie je muz doma..

na mna by teda asi pozerali ako na odstrasujuci priklad...

lenze prve dva mesaice zivota som stravila v inkubatore...

Baby, poznám manželov, ktorí plánujú dať novorodeniatko hneď do samostatnej izby s monitorom dychu a takto existovať. Je mi z nich zle. Ostáva dúfať, že po narodení bábätka svoj postoj prehodnotia. Však to mi už príde choré.

Ak mate moznost pozitivne ovplyvnovat buduce mamicky, vrelo odporucam pripravu na dojcenie (pred porodom) u poradkyne pri dojceni. Ako minimalnu literaturu (mozte dat i ako darcek, je to len 5e) doporucujem Prakticky navod na dojcenie, da sa kupit na www.mamila.sk.

Takto sa buduca mamicka dostane k najlepsim info o starostlivost pre babatko a potom uz bude na nej, aby si zrovnala info z bulvaru voci odbornym zdrojom. Aj ked je to dobra kamoska, je niekedy lepsie, ked tieto info dostane od poradkyne, kamaratky sa totiz mnohokrat neberu ako spolahlivy zdroj info.

Kandy píše:Baby, poznám manželov, ktorí plánujú dať novorodeniatko hneď do samostatnej izby s monitorom dychu a takto existovať. Je mi z nich zle. Ostáva dúfať, že po narodení bábätka svoj postoj prehodnotia. Však to mi už príde choré.

Je to velmi pravdepodobne, ze po narodeni babatka sa vela ich nazorov zmeni, clovek si vselico planuje ale realita je casto velmi ina , vela zalezi aj od porodu, ktory by mal byt prirodzeny bez nepotrebnych zasahov a s okamzitym skin to skin a samoprisatim a potom nehrozi nejaka vlastna izba a postielka, verim..

TIA, ak bude rodiť tam, kde ja, tak ten pôrod s veľkou pravdepodobnosťou nebude prirodzený. Takisto na šestonedelí nebola veľmi dobrá podpora dojčenia. Ale to uvidím len časom, že? Možno sa to v nich zlomí po narodení ako vo mne.
Janka, ďakujem za tip. Už som si pár kusov tej knižky kúpila, takže keď príde, tak budem mať v zásobe pre tehotné kamarátky.

Trošku nanič preklad, ale myšlienka ostala zachovaná http://ozene.zoznam.sk/cl/10159/258146/ ... -s-rodicmi . Dosť má prekvapil záverečný odstavec: Štúdia detí do piatich rokov ukázala, že reklama viac ako 90 percentám z nich stúpa hladina kortizolu, keď idú do materskej škôlky, u 75 percentách klesá pri návrate domov. To znamená, že mám dať dieťa do škôlky až do posledného ročníka??

Ja s tým súhlasím. Podľa mňa malé dieťa zhruba do doby, kedy by sa samo prirodzene odstavilo (čiže cca 4 roky) nie je vhodné, pokiaľ existuje alternatíva, dávať do kolektívneho zariadenia. Príde mi to prirodzené a logické, aj bez podobných výskumov. Problém trochu je, že nie vždy to ide, ale vždy sa veľmi divím, ak je mamička doma s mladším dieťaťom a staršie (3 ročné) chodí do školky. Možno zmením názor, keď sa doma pojdem zblázniť s 2 drobcami

a co mamicky, ktore musia este pred skoncenim materskej ist do prace.....ja som mala alternativnu moznost ist do prace, len som nemala kde nechat maleho....tak kamaratky, väčšinou nedojciace sa ma snazili presvedcit, ze sposob sa najst da, ze kazda korunka sa zide.....a ja im vysvetlujem, ze maly to zvladne bezo mna, ale neuspi ho nik....a kamaratka dojciaca na to, ze ak by bol bezo mna, tak by sa spraval inac, ze u nich to tak je....no neviem,ja nechcem riskovat a deprimovat moje dieta.....ono zaspi len po leziacky pri prsniku a v autosedacke....inac nie

ja som šla do škôlky až ako predškoláčka a nesťažujem sa. na druhej strane, mať doma Tomáška tak dlho, oplešivieme obaja s mužom, ja sa teším už na to, že bude mocť ísť do škôlky. to nie že by som sa ho nejako chcela zbaviť, ale on je fakt nenormálny živel... pokiaľ bude škôlku dobre zvládať-prečo nie.. plánujeme už od septembra budúceho roka, bude mať 2 roky a 9 mesiacov. skor sa mi javí ako typ, ktorému kolektív prospeje. je to vyslovený extrovert a herec, záhada je, po kom to má.
ja ako dieťa som nenávidela škôlku a kolektív, ale napr. neter zbožňuje škôlku od prvého dňa. myslím, že deti sú v tomto veľmi rôzne. u nás je taká "komorná" dedinská škôlka, veľa prírody naokolo. nevidím v tom nijaké zlo. keby tam malý nejako trpel, to by bolo samozrejme niečo iné, ale asi by ho zachránila jedine ďalšia moja materská
ale som už mimo témy.. k tomu spoločnému spaniu, u nás bude dovtedy, kým si malý sám nepovie, že chce svoju izbičku a postielku. teraz máme krátkodobú fázu, že vo velkej posteli dobre spí, takže chvalabohu.
my sme tiež nemali izbu nazvýš ( o 9 rokov staršia sestra mala prednosť) takže som bola v rodičovskej spálni ešte ako školáčka

ja som sa bola pozriet v tunajsej skolke, no nejak som z toho nemala dobry dojem, vychovavatelky boli take ukricane, atmosfera sa mi nepacila, proste ja skor rozmyslam ho tam nedat. ... len budem musiet poriesit nejakych kamaratov na hranie, co bude dost tazke, kedze sme sa sem pristahovali len pred rokom a pol a malokoho tu poznam... inak mam na to teraz taky nazor, ze aspon do troch rokov treba dat pozor, komu dieta zverit na dlhsiu dobu, kedze sa tvori zaklad buducej osobnosti, citovej a inej stability... za studentskych cias sme si s muzom privyrabali fotenim deti v skolkach a teda bol to velky rozdiel: skolka a skolka,, v jednej deti vystrasene, bali sa, dostali placovy zachvat, polovica zostala neodfotena, ucitelky im este nervozne robili vycitky a strapnovali ich, alebo dusna atmosfera a disciplina ako na vojne, az som mala zimomriavky,, v inej sa deti smiali, saskovali, a aj tie bojazlivejsie sa s radostou fotili, niekde sme ku koncu boli doslova oblepeni detmi , neverim, ze tak ine deti boli tam a tam ...

Kinsi, podla mna zmenis nazor, ked budes mat doma dvoch huncutov..zavisi asi aj kde byvas, my sme v jednoizbovom byte a bolo pre mna doslova vykupenim, ked starsi ako 3 rocny nastupil do skolky...zacal viac a krajsie rozpravat, recituje a spieva pesnicky, chodi s vykresmi a roznymi vytvormi...ani prvy den neplakal, rozbehol sa do triedy a vobec si nas viac nevsimal, tiez je extrovert a kolektiv mu iba prospieva, co je fajn, ze choroby boli ina bezne, sople a kasle a antibiotika sa nam vyhli...

Tamoulik, je to možné Postoje sa vyvíjajú, možno ani u nás to nebude také ružové, ako si to predstavujem. Ale i tak si myslím, že cca do 4 rokov by malo byť dieťa (samozrejme za optimálnych podmienok) s matkou. Asi by to riešil i vačší odstup medzi deťmi, lebo chápem, že to asi bude dosť horor mať doma naraz trojročné a niekoľkomesačné dieťa. Ale fakt je ten, že keby nie som tehotná, išla by som bud.mesiac do práce a malá by šla k opatrovateľke, takže určite chápem , že vačšina matiek si ani nemože dovoliť byť tak dlho s dieťaťom, skor som len chcela napísať, že podobné výsledky výskumu ma vobec neprekvapujú.
Tamoulik, klobúk dole, ja si život v jednoizbovom byte neviem predstaviť ani s jedným bábom, máš to ozaj veľmi náročné.

Ja som jaslickove dieta, moja mama vzdy hovorila, ze ja som bola take to "dobre" dieta na rozdiel od mojich bratov. Ked mna dala do skolky, tak som vobec neplakala. No, nemozem povedat, ze si pamatam na skolku, ako na nieco, na co by som sa vysostne tesila. Vacsinu casu som sa hrala s mozaikami a kockami. Bolo to proste miesto, kam som musela ist. Nemala som kamaratky ani kamaratov a taktiez som sa nikdy nemala komu postazovat, ze vlastne kamaratov v skolke nemam. Moji rodicia vzdy podcenovali moje problemy a odbili ma vetou typu" Och, to su, ale problemy. Asi preto sa teraz obraciam k RABR a vsetko mi zrazu dava zmysel. Viem, co robit nechcem. No, nebudem tu radsej vypisovat aka "dobra" som bola pubertiacka Verim, ze to, aka som bola alebo to, aka som dnes ma na svedomi z velkej casti to, ako som bola vychovavana, respektive ako bolo somonou komunikovane od utleho detstva. Verim, ze vychovne metody nasich mam a mam ich mam sa odrzrkadluju v tom aka je dnesna spolocnost. Arogantna a bezcitna. Myslim si, ze neexistuje jednoznacna odpoved "ano" alebo "nie" na to, ci je spravne dat dieta do skolky od 2, ci 3 rokov. Aj to je individualne a zalezi na dietati, ci je pripravene alebo nie.

ja neviem, v detstve som mala vela toho, co sa odporuca...a napriek tomu som tiez bola "dobra" pubetriacka, a niektore psychicke problemy sa so mnou tiahnu doteraz...ja som do skolky nechodila vobec, bola som nedonosena, cakala ma operacia, a tak ma nasi nechali radsej doma...a ako som pisala , spala som pri nich v spalni do 11 ! ...ale nikdy som nebola dojcena a prve dva mesiace som bola izolovana v inkubatore...takze vypliva mi z toho len to, ze clovek,ak chce, tak musi praktizovat vsetko, nie len nieco....potom to nemusi mat vyznam....