Tandemove dojcenie

[kinsi]

Tak sa ku Vám dievčence pripájam. Máme Matúška

[kinsi]

Malá si teraz tiež pýta oveľa viac - hlavne ak vidí Matúška, chce cici i ona. Všimla som si ale, že ona ona skoro vobec neprehĺta. Je možné, že by už nevedela efektívne sať? Ona len tak dudle, pritom nemala v dojčení nijakú prestávku - dojčila sa počas celého tehotenstva a nikdy nie menej ako 4x za 24 hod, vačšinou častejšie. Može sa to ešte zlepšiť?

[Klemka]

Blahoželám, Kinsi . Nechaj na dcérku, nech si to menežuje ako chce, dôležité je, že sa dojčí.

[akdarka]

Kinsi, blahozelam k syncekovi!

[janka]

kinsi, blahozelam!

[luciole]

Kinsi, aj ja sa pripájam! Blahoželám k najkrajšiemu vianočnému darčeku nech ste zdraví a spokojní všetci 4

[kinsi]

Ďakujem Tandemové dojčenie nám asi zatiaľ celkom ide, i keď niekedy mám pocit, že by snáď bolo pre malú i lepšie, ak by sa bola bývala už predtým odstavila. Ona totiž strašne ťažko nesie, ak vidí Matúška na prsníku - je z toho evidentne smutná a hneď sa na prsník pýta i ona, často i vtedy , keď malý spí. Najradšej by bola na prsníku stále, ale keďže ona už asi nevie sať - len tak zvláštne veľmi frekventne dudle, čo je pre mňa dosť nepríjemné, nedokážem ju nechať tak dlho ako by ona chcela (asi nonstop )a tak skoro každé dojčenie končí jej plačom, že ešte chce cici...
Niekedy sa mi zdá, že na satie i prichádza a trochu prsník i vyprázdni, ale potom zase začínam mať pre zmenu obavy, či nebude chýbať malému. Ozaj, nemali ste niekedy baby problém, že by starší vypil viac a malému by akoby nestačilo?

[vejula]

ahojte dievčata. Tak som sa rozhodla, že sem napišem, i ked to pre mna nieje lahke a mierne sa za svoje pocity aj hanbim, ale dufam, že mi pomôžete.
Som vo velmi zvlaštnej situacii, kedy mi je dojčenie Dominka vyrazne neprijemne. Nič ma nebolí to nie, ale ten pocit je prišerný až neznesitelný. Zvláštne na tom je, že je to lepúšie ked mam plne prsníky, ako by mi ich Dominko nemusel tak vyrazne stimulovať a vtedy sa dojčiť da. Akonahle sa prsnik viac vyprazdni a ja na bradavke citim pohyby dominkovho jazyčka doliehaju na mna nevysvetlitelne pocity. Zakryvam si tvar a normalne plačem od tych neprijemnych pocitov. Neviem čo robiť. Dojčiť naraz detičky už vôbec nemôžem, lebo vtedy je to najhoršie, to sa neda psychicky zvladnuť. Je mi to neuveritelne luto, ale citim ako sa bojim každeho dojčenia Dominka ked ma prisť. Ešte kym mam plne prsia je to v pohode, ale inak nie. a najhoršie je, ked sa pricucne len tak z nenazdajky, včera som ho normalne odtiahla ked mi to urobil a skrykla. Musim si totiž prsnik pevne držať pripadne stiskať aby
Dominko nebol nutený mi tak sam draždiť bradavky. Dievčata prosim poradte, čo robiť, či ste niečo take niekedy zažili.- J
e mi to tak neuveritelne luto, ked vidim ako Dominko po prsniku tuži a ja mam z toho všetkeho čistu paniku Nikdy som nemyslela, že budem musieť riešiť takuto hroznu situaciu, ale momentalne ma napadaju myšleinky na odstavenie, čo v skutočnosti strane nechcem. Ale tieto pocity su už neznesitelne,ked chcem vydržať kolkokrat sa kvačem, len aby som bolesťou prerazila tie hrozne pocity... neviete čo robiť? Ako sa zachovať?

[shira]

mám kamarátku ktorá odstavovala 2,5 ročné dieťa.. ja som sa pýtala prečo, a ona mi povedala niečo podobné, že jej to prišlo odrazu také neznesiteľné, že bola stále hrozne nervózna, ked sa blížil čas večerného dojčenia, že v noci zle spala čo sa stresovala že malý sa bude chcieť ráno dojčiť a že ked chcel tak znenazdajky, tak to bolo úplne najhoršie.. tiež to nepopisovala ako bolesť, ale akoby sa niečo zlomilo v nej, že mala strašne nepríjemné pocity... aj plakávala kvoli tomu, potom s tým prestala.. ja som nevedela pochopiť- treba zažiť asi, že z dojčenia, ktoré je príjemné, prínosné, relaxačné, sa jedného dňa stane niečo, čo už nechceme..

[vejula]

shira a tvoja kamaratka tiež dojčila dve detičky naraz? či nie? ja som ešte tipovala, či to nemôže byť tym, že je telo po pôrode prispôsobene na techniku satia novorodenca, či nieje take citlivejšie a spôsob satia staršieho dieťatka tie bradavky neprimerane draždi, až sa to stava neprijemne. Ale ked pišeš, že tvoja kamaratka to mala len tak, tak potom neviem, čim to môže byť ja dufqam, že je aj iny spôsob riešenia ako odstavenie,

[JankaMich]

PLati tu klasicka veta z WHO .. a po druhom roku dojcit nadalej tak, ako to matke a dietatu vyhovuje. t.j. nielen dietatu, ale i matke. Mas plne pravo na vsetky svoje pocity a nie je nutne sa z nich obvinovat. Najdolezitejsie zo vsetkeho je byt dobrou a milujucou mamickou, ktora mimo ineho urcuje i hranice vo vychove. Takze ak Ti nieco brani byt tou milujucou mamickou, asi bude treba niekde stanovit tie hranice. Nemusi to byt nevyhnutne hned odstavenie, ale mozno aspon dojcit iba v urcity cas, ked vies, ze prsniky budu plne.

[JankaMich]

PLati tu klasicka veta z WHO .. a po druhom roku dojcit nadalej tak, ako to matke a dietatu vyhovuje. t.j. nielen dietatu, ale i matke. Mas plne pravo na vsetky svoje pocity a nie je nutne sa z nich obvinovat. Najdolezitejsie zo vsetkeho je byt dobrou a milujucou mamickou, ktora mimo ineho urcuje i hranice vo vychove. Takze ak Ti nieco brani byt tou milujucou mamickou, asi bude treba niekde stanovit tie hranice. Nemusi to byt nevyhnutne hned odstavenie, ale mozno aspon dojcit iba v urcity cas, ked vies, ze prsniky budu plne.

[shira]

:-( shira a tvoja kamaratka tiež dojčila dve detičky naraz?

praveže nie, iba jedno.. ked sme sa stretli predtým, mal malý čosi cez dva roky a dojčenie jej veľmi vyhovovalo, dojčila na požiadanie, nijaký problém.. preto ma prekvapil ten skok.. ale ked o tom hovorila, tak trochu smutne, že to tak dopadlo.. ale zároveň si to obhajovala tým, že to bola potom úľava... na to nie je podľa mňa žiadny recept.. sama uvidíš, čo a ako.

[kinsi]

Vejula, ja Ta plne chápem. Neviem, čím to je, ale aj pre mňa je dojčenie staršej nepríjemné. Je mi veľmi ľúto, že mám deti s takým malým rozdielom, mrzí ma, hlavne keď vidím, ako si dojčenie teraz užíva, že som malej nedopriala aspoň 2-2,5 roka normálneho intenzívneho dojčenia (bez tehu, bez súrodenca). Ale ešte viac sa bojím, že malá cíti, že jej cici v podstate nechcem dať (vždy sa z dojčenia snažím vykrútiť, vyhnúť sa mu, alebo ho aspoň skrátiť ) Ale trošku nám pomohla jedna vec - možeš možno skúsiť, začala som s tým asi mesiac pre porodom, lebo vtedy som pri dojčení začala mávať dos´t výrazné kontrakcie a mala som zároveň už otvorený čiastočne krčok maternice - vždy po chvíli dojčenia som malej povedala, že už cici stačilo, že ma cicík bolí a , že teraz sa pritúlime a ideme haji - strašne bola najskor urputná a plakala, že ešte cici, ale po pár dňoch celkom akceptovala, že po chvílke na prsníku príde pritúlenie a sama vždy zahlási, ešte pritúliť chcem a silno sa ku mne pritisne, až kým nezaspí (a teda zaspí 100x rýchlejšie ako na prsníku). Teda u mňa šlo hlavne o nekonečné večerné dudlanie.
Ja by som ešte potrebovala poradiť, ako je to vlastne s tým, z ktorého prsníka mám vlastne kedy komu dávať. Zatiaľ dávam vždy tak, že Kristi pije z toho, z ktorého mal naposledy Matúško, aby on mal zase plnší - je to tak správne?

[miriam]

Kinsi, este som nestihla zablahozelat k syncekovi, vela zdravia a lasky do celej Vasej rodinky !
Vejulka, je mi velmi luto, ze sa takto trapis, naozaj s Tebou sucitim, ale presne, ako pise aj Kinsi a ako sme si to pisali pred casom s Jankou tu na fore, po porode to dojcenie starsieho surodenca naozaj zrazu zostane niake cudne, ine, neprijemne..Ja osobne som nemala az take neprijemne pocity, ako opisujes Ty, ale musela som si dlho zvykat. Tiez som sa dojceniu vyhybala, malinkeho som napriklad casto kojila na vysokej barovej stolicke otocena chrbtom, len aby si to starsi nevsimol..Trvalo to ale naozaj len par tyzdnov, potom sa to niako utriaslo, prislo uvolenenie a zase dlhy cas, kedy som to cele brala akosi prirodzene a normalne..Jasne, ze boli situacie, kedy to bol otras a otrava, ved aj o tom sme tu popisali vela, ale ono je to pri detoch uz tak, raz hore, raz dole..
Nuz ale, musim napisat, ze tie posledne tri mesiace aj ja dost uz z tandemu trpim, niekedy mam pocit, ze cele dni len kojim, ze mi stale deti visia na prsniku, obaja su na dojcenie uplne naviazani a tak si nim riesia uplne vsetky trapenia, starsi dokonca viac a uz som si vsimla, ze aj rodine to lezie na nervy, ze starsi len co sa troska buchne, uz bezi s placom za mnou mama mleko...Tiez mi uz velmi casto a da sa povedat, vacsinou, dojcenie starsieho vadi, mam pocit, akoby ma to zdrzovalo...On chce velmi casto a ja musim aj nieco porobit, ked odmietnem, tak place, mrnci, vesia sa na mna, to je ozaj lahsie mu dat a byt trpezliva..Tiez ma uplne iny tah, ako maly, tiez to niekedy vnimam fyzicky neprijemne, to, ze ma ruckou chyta za druhy prsnik ma tiez casto znervoznuje..My sme ale stale na tom tak, ze si nedokazem predstavit, ze by som ho odstavila, aj ked ma niekedy napadnu niake sialenosti, ze ho dam na tyzden k babke aby sa odstavil, tak to je samozrejme, ze by som to neurobila..Doslova cakam uz na dni, kedy zacne od dojcenia upustat, dufam,ze to bude uz coskoro, ale sama to nasilne urobit neviem..Casto krat je to velmi tazke, ale drzia ma nad vodou okamihy, ked vidim ako syn koji plysaky, ako sa o ne stara, pyta si, aby som mu ich dala do satky..Ked som taketo fotky vidavala niekde na FB, tak som si myslela, ze to je naaranzovane, ale teraz vidim, ze to tie deti naozaj robia, ze to vidia a je to pre nich tak krasne prirodzene..
Napada mi ale, je skutocne dojcenie starsieho dietata a tandem ako taky, v poriadku, ked zvyknu mavat mamicky taketo pocity ? Nepracuje toto proti zdravemu podporovaniu bezpecnej vazby a lasky medzi matkou a dietatom, ked potreba dietata vlastne matku zatazuje a neciti sa koli nej dobre ? Nemoze to ohrozit vztah, ked synovi denne niekolko krat poviem,ze teraz nie a to nehovorim, ze to potom vyzera ruzovo u nas doma ? Skratka, ked sa koli dojceniu dotahujeme?
Vejuli, ak mozes a da sa Ti vydrzat, skus pockat, ci tie neprijemne pocity neprejdu, ak by sa to nelepsilo, urcite s tym budes musiet nieco urobit, aspon v medziach niakeho obmedzenia, ako pise JankaMich..Drzim Vam palce vsetkym a mrzi ma, ak som Vas ako "ostrielana" tandemacka moc nepotesila- ono naozaj ta starostlivost o deti a dojcenie je raz lepsie, taz tazsie a musime to vybojovat, aby sme to zvladli..Deti nas potrebuju..

[kinsi]

Miriam ďakujem, krásne si to napísala. Ja pochybujem o tom istom - či je tandem naozaj prirodzený a či vlastne sa nesnaží príroda pomocou týchto pocitov odstaviť staršie dieťa. Len ono je to zase ťažko, primárne je asi neprirodzené otehotnieť počas dojčenia a vlastne toto ostatné sa už odvíja od tejto "chyby". Mne to tiež nepríde moc vhodné, že malú stále od prsníka odháňam, bojím sa, že to vníma ako odstrčenie a určite to narúša náš vzájomný vzťah, kazí jej istotu vo mne. Hlavne, keď vidí, že malý sa može dojčiť koľko sa mu zachce. Ale akosi si neviem pomocť, nedokážem sa prinútiť dojčiť ju toľko , koľko by si ona predstavovala a ani ju , samozrejme, odstaviť.

[Klemka]

Vejule som písala súkromne, takže k tomu už nepíšem.
Myslím, že sú to zaujímavé potrehy, čo ste napísali. Dojčenie sa prelína s celým systémom starostlivosti o dieťa. Nedá sa to celkom oddeliť a preto mnohé veci, ktoré píšete, súvisia aj s inými témami - s výchovou, s tým, ako komunikujeme so svojim okolím atď, atď.

Miriam ďakujem, krásne si to napísala. Ja pochybujem o tom istom - či je tandem naozaj prirodzený a či vlastne sa nesnaží príroda pomocou týchto pocitov odstaviť staršie dieťa. Len ono je to zase ťažko, primárne je asi neprirodzené otehotnieť počas dojčenia a vlastne toto ostatné sa už odvíja od tejto "chyby". Mne to tiež nepríde moc vhodné, že malú stále od prsníka odháňam, bojím sa, že to vníma ako odstrčenie a určite to narúša náš vzájomný vzťah, kazí jej istotu vo mne. Hlavne, keď vidí, že malý sa može dojčiť koľko sa mu zachce. Ale akosi si neviem pomocť, nedokážem sa prinútiť dojčiť ju toľko , koľko by si ona predstavovala a ani ju , samozrejme, odstaviť.

Prirodzené je, že väčšine žien sa obnoví plodnosť do cca. 2 rokov od pôrodu. Tandemové dojčenie je normálne a prirodzené. Čo nie je úplne normálne a prirodzené je, ako sa zmenil náš spôsob života. Čítali ste Koncept kontinua? Autorka popisuje, že o dvojročné deti sa starajú iné, staršie deti. Tieto deti sa spolu hrajú - staršie baví starať sa o mladšie, mladšie sú nadšené, že s nimi starší vymýšľajú blbiny.
Nie je prirodzené, aby matka napĺňala všetky potreby takéhoto dieťaťa. Samozrejme, že ak to musí robiť, môže sa cítiť prepracovaná a unavená. Myslím, že s takýmito pocitmi sa stotožnia aj mnohé matky, ktoré nedojčia tandemovo alebo majú dokonca len jedno dieťa. Osobne si spomínam takisto, že, keď mal syn dva roky, tak mal práve fázu, ktorá sa prejavovala podobne, ako píše Miriam - úplne naviazaný, všetko len so mnou, na všetko prsník, dojčiť sa celé hodiny a k tomu dojčenia na boliestky. Ak som odmietla, bolo to ešte horšie. Tiež šmátral druhou rukou a bolo to nepríjemné. Bola som unavená, vyčerpaná. Potom to prešlo, zvoľnilo sa to. Keď sa to zopakovalo o pár mesiacov znova a zase to časom prešlo, pri ďalšom takom období som vedela, že aj toto obdobie prejde a dalo mi to veľkú silu vydržať to. Najťažšie som to vnímala, keď som nevedela, že to raz prejde a vnímala som to celé o to horšie. Mala som chuť to ukončiť HNEĎ, nemyslím dojčenie, ale myslím všetko - byť slobodná, nemať dieťa vôbec. Keď mal malý tri roky a mal zase takéto obdobie, povedala som si, že to prejde, keď chcel byť so mnou, bol, ja som s ním chodila na poradenstvá a jeho to behom týždňa prestalo baviť. Viem, že Vaša situácia je iná. Ale ak to aspoň trochu pomôže, je úplne zrejmé, že aj pri Vašich deťoch to raz prejde.
Samozrejme, ak má matka pocit, že úpravy v dojčení, sú jedinou poslednou možnosťou, je lepšie to skúsiť urobiť, než dieťa odstaviť úplne.

Ja by som ešte potrebovala poradiť, ako je to vlastne s tým, z ktorého prsníka mám vlastne kedy komu dávať. Zatiaľ dávam vždy tak, že Kristi pije z toho, z ktorého mal naposledy Matúško, aby on mal zase plnší - je to tak správne?

Mladšie dieťa by malo dostať prednosť tak, aby sa dokázalo výdatne napiť a dobre priberalo a prospievalo. Na toto sa nedá určiť žiadne pravidlá. Ako postupovať, musí vychádzať z toho, ako vyzerá pitie mladšieho dieťaťa a organizovať to tak, aby sa mladšie dieťa dostatočne napilo.

[shira]

Casto krat je to velmi tazke, ale drzia ma nad vodou okamihy, ked vidim ako syn koji plysaky..

Ja kojím plyšáky... malý mi ich nosí postupne a prikladá.. a pozoruje.. toto keby mi dakto vopred povedal, odpadnem

[Anna]

Kinsi, tiež sa pripájam k mnohým blahoželaniam. Bohužiaľ tiež mám pocit, že ma dojčenie začína obťažovať, takže chápem mamky, ktoré už vo veku môjho Maťa zvažujú odstavenie...lezie na mňa z rôznych polôh, normálne si vynucuje, kričí...teraz po potrate som ešte aj hneď/ v ten istý mesiac/ otehotnela , takže som čakala dvojičky, ale momentálne mám dg. : sy miznúceho dvojčaťa, mám všetkého dosť, nevedala som si predstaviť dojčiť tri deti...ale dáko sa to poriešilo samo...ideme dojčiac ďalej, ale keď Kinsi píše o kontrakciách, musím zvážiť riziká...s gynekológom o tejto téme už nediskutujeme.

[kinsi]

Anka, gratulujem! Moc Ti držím prsty.Možno je i dobre, že si hneď otehotnela, zdá sa, že telo bolo pripravené Ja som mala kontrakcie až v poslednom mesiaci, bolo to nepríjemné, ale nakoniec nijako neprispeli k predčasnému porodu (malý sa narodil v 40.týždni - 3 dni pred termínom) a priateľ mi stále hovoril, že možno to tak má byť, že vlastne chystajú porodné cesty k porodu, ja som sa bála, nezdalo sa mi to, ale možno to bola pravda, lebo porod bol celkom rýchly a nekomplikovaný. Veď uvidíš sama a rozhodneš sa podľa okolností

[vejula]

kinsi miriam, dakujem za odpovede... Ani neviete ako povzbudí, že tieto pocity nepreživam sama, a že ich maju viacere tandemačky (i ked nie možno v tak intenzivnej miere ale su tam. Dava to človeku väčšiu silu bojovať...
Ono tie situacie vedia byť komplikované ale všetko sa da zvladnuť, no tieto hrozne pocity išli mimo mna a mimo moju kontrolu, to som citila že sa deje niečo, čo sama vedome nezvladnem. Možno ešte hormony možno vyčerpanosť, a tiež možno nastavenie na mladšie dieťatko ako ste tu pisali prispeli k tomu, že sa telo začalo takto buriť.... Ale musim veriť, že bude lepšie, musim myslieť pozitivne a vymyslieť nejaku strategiu aby som mohla Dominka bez problemov dostať z prsníka, ked to už bude nevydržatelne.

Miriam, tiež skušam, ked už nemôžem dať prsnik, tak sa s nim prituliť a ležať a hladkať ho, aby vedel že ho milujem rovnako, i ked ten prsnik občas "boli" občas to zoberie, občas stale mrnka, že chce cicik. ale snad vie, ako ho strašne prestrašne lubim... Tiež často rozmyšlam, že ako to asi všetko môže vnimať, ked jemu poviem, že cicik ma už boli a o par minut vidi ako dojčim kristinku... ja dufam, že sa nad tym takto eštre nezamyšla a že to bere tak normalne. Stale dufam, že sa to tak upokoji a nejako si s tym poradime

jaNKAMICH dakujem za radu. Ano maleho dojčim ked už mam plne prsniky, ked už citim že to je velmi neprijemne tak sa ho snažim zaujať niečim iny. a snažikm sa s nim dohovoriť, no samozrejme, že maly cez všetko skuša presadzovať svoje. Ale tak nejako to zvladneme

[janka]

jeej, Anna, drzim palce, nech uz u vas ide vsetko dobre!

vejula, pripajam sa, vobec nie su divne tie pocity, co popisujes, vnimam to rovnako. Casto ma napriklad prepadaju chutky naucit Misku na dudel (ano, v jej troch rokoch ), nech radsej ten ozuzlava. Ja som mala okolo polroka mladsej take obdobie, ze som nevladala mat obe deti na prsniku, az ma z toho striasalo. Vtedy som aj zaviedla, ze dojci sa vzdy iba jedna a chvilu sme tak fungovali, potom som sa vratila naspat k dojceniu oboch naraz, lebo tak to bolo praktickejsie a tiez tie najhorsie pocity pominuli. A stale sa to vracia, potvrdzujem miriaminu skusenost, niekedy je to lepsie, niekedy horsie. Tak je mozne, ze aj u vas to trochu ustupi a bude to znesitelnejsie. Niekedy urobim aj take, ze Miske pocas dojcenia vytiahnem prsnik z ust, ked to uz nemozem vydrzat, ona to nastastie berie ako srandu a mne ta bolest prebije neprijemne pocity pri dojceni. Pripadne jej aj hovorim, ze mi je neprijemne, ked saje, normalne jej to vysvetlim, ze si taha mliecko mocnejsie nez Adelka a ze to je taky divny pocit, ktory sa mi dost tazko znasa.

Klemka, takze ak mas nejake tipy, ako sa vselijak da s tymto pasovat, tak sem s nimi nielen vejule, aj nam ostrielanejsim tandemackam sa zidu.

Tiez som o tom rozmyslala, ako kinsi a miriam, ze mozno tieto pocity su prirodzenym signalom, ze treba odstavit. Akurat ze tak strasne verime, ze dojcit este treba a ze to ma vyznam, ze sa snazime tieto pocity ignorovat. Pochybujem, ze je to len tym, ze nasa spolocnost funguje proti dojceniu a vzrahovej vychove. Lebo to je naozaj fyzicky neprijemne, dojcit starsie dieta, to si nemyslim, ze by som si to len nabulikala do hlavy.

Presne to som raz vravela manzelovi, ze mam obavy o svoj vztah k starsej, kvoli dojceniu, ked sa stale o to tak handrkujeme. Vravel, ze vsak ju mam odstavit, ak je to pre mna tak velky problem. Fakt dodnes neviem, co si o tom mysliet. Zrejme by nas vztah nemal stat na dojceni ci nedojceni. Momentalne mozem povedat, ze nas vztah (mna a starsieho dietata) je v krize. Ale ked nad tym spatne rozmyslam, tak to nie je kvoli dojceniu, ale kvoli mojej celkovej vycerpanosti z materstva. To je dost blbe, lebo Miska sa v poslednej dobe ocividne posuva z obdobia nevyspytatelneho batolata k dietatu, s ktorym zacina byt rozumna dohoda. Akurat ja som momentalne prilis vycerpana a nevladzem sa s nou rozumne dohadovat. Blbe, vsak?

[JankaMich]

Suhlasim s KLemkou, akonahle ma dieta pri sebe ine starsie dieta, ktore sa onho zaujima (t. j nie je tam strasna ziarlivost) tak je to uplna pohoda. Prve dieta ma za partakov iba nas. Napr. my si so susedou navzajom poziciavame najmensie dcerky, aby sme sa mohli venovat tym starsim, ked si pisu ulohy (samozrejme, su spolu aj inokedy, aj tie starsie). Ja mam radsej o jedno a viac deti doma viac, lebo potom ma moje vlastne nepotrebuju. Cely cas kym su spolu si na mna ta najmensia ani nespomenie, ale ked je sama, tak sa nevie odlepit.

[miriam]

Janka, v Tvojom prispevku sa uplne nachadzam, tiez mam rovnake pocity..Velmi dlho som bola plna energie, alebo skor elanu a materskeho nadsenia, zvladala som narocnu starostlivost o deti unavena, ale o poznanie optimistickejsia ako je tomu dnes..Dnes sa sama cudujem, ako som ten prvy rok vobec prezila a este k tomu som ziarila spokojnostou- dnes je situacia taka, ze mi manzel predvcerom povedal, ze ma uz nevidi poriadne sa ani zasmiat..Netusim, ci to je len vycerpanie, alebo vyhoretost a depka, ale urcite k tomu pridali udalosti, ktore sa na mna zacali valit od leta, neskor na jesen sme zas mali nonstop niake sopliky,virozy, neprespate noci, starsi sa naucil za mnou chodit do postele na dojcenie a ja som si na to musela nejaky cas zvykat, kedze sme spavali oddelene..Do toho jeho vzdorovanie, do toho uz aj mensi nie je babo, vonku mam co robit, aby som ustriehla dve deti, ktore sa rozbehnu kazdy za svojim..Nehovoriac o tom, ake boje u nas byvaju, ked starsi berie malemu hracky, alebo ho od samej dobroty kuse, ci skusa na nom judo..Najhorsie je, ked je na vsetko matka sama, cele sa to, aspon u mna, niako zacykli, stracam uz nadhlad a co ma trapi najviac je, ze som zacala po starsom hulakat..A byvam nervozna, co ma fakt stve..Obcas dufam, ze je to cele len rocnym obdobim, ze proste takto v zime je to cele niake tazsie, ved len kym ich poobliekam na von, tak mi tecie po chrbate..
V com si myslela Janka, ze je Vas vztah v krize ? Ja to u seba teraz tak vidim, ze ja som v krize..a neviem, ako z toho von..Trapi ma to, ale stale dufam, ze je to len prechodne..
To dojcenie starsieho dietata- ja osobne uz toho mojho 2 a stvrt rocneho zacinam casto pocitovat ako velkeho na to, aby mi stale visel na prsniku..A tiez neviem, ci je to len spolocnostou, v ktorej zijeme a ktora vytlacila dojcenie ako normu, alebo ci to naozaj nie je uz proste otrava..Je skutocne pravda, ze ani v okoli nemam podporu, ale pred okolim si za dojcenim absolutne stojim a nenecham si do toho vraviet..Vnutorne su moje pocity ale rozne..Nikdy by som nepovedala, ze budem niekedy tak dlho kojit a je pravda, ze si absolutne nedokazem predstavit, ze by som mala syna este dojcit az trebars do 4 rokov..Toto fakt neviem, ci je na mna stvorene..A uplne chapem aj Shirinu kamaratku, ze to zrazu na nu takto prislo. Viem si predstavit, ze sa moze aj pod vplyvom inych udalosti, stresu a vycerpania uz stat, ze ma toho matka uz dost a je jej to tak velmi neprijemne, ze nevladze dalej.
Anka, tiez drzim velmi palce, nech to vyjde a nech ste v poriadku !
A baby, vsetkym zelam krasne sviatky v kruhu najblizsich !

[Klemka]

Tiez som o tom rozmyslala, ako kinsi a miriam, ze mozno tieto pocity su prirodzenym signalom, ze treba odstavit. Akurat ze tak strasne verime, ze dojcit este treba a ze to ma vyznam, ze sa snazime tieto pocity ignorovat. Pochybujem, ze je to len tym, ze nasa spolocnost funguje proti dojceniu a vzrahovej vychove. Lebo to je naozaj fyzicky neprijemne, dojcit starsie dieta, to si nemyslim, ze by som si to len nabulikala do hlavy.

Janka, myslím, že časť odpovede na to, čo sa deje, nájdeš v týchto slovách od Miriam:

Najhorsie je, ked je na vsetko matka sama, cele sa to, aspon u mna, niako zacykli, stracam uz nadhlad a co ma trapi najviac je, ze som zacala po starsom hulakat..A byvam nervozna, co ma fakt stve..Obcas dufam, ze je to cele len rocnym obdobim, ze proste takto v zime je to cele niake tazsie, ved len kym ich poobliekam na von, tak mi tecie po chrbate..

Jednoducho to nie je prirodzené ako žijeme, ako prebieha materstvo v tejto spoločnosti. A preto sa necítime prirodzene. A veľký kus pravdy je aj v tom, čo píše Miriam, že to súvisí aj s ročným obdobím - zima je asi najväčší zaberák, lebo s deťmi je omnoho menej prirodzených činností ako v teplých mesiacoch.
Vy máte tie situácie hustejšie a častejšie, lebo riešite dve deti a mnohé z tejto témy navyše deti s veľmi malým vekovým rozdielom. Ale aj mnohé moje mamičky na skupine (vrátane mňa), ktoré majú len jedno dieťa, popisujú podobné pocity vyčerpanosti. Matkinou prirodzenou úlohou nie je organizovať hru detí, či zabávať dieťa/deti. Život v tejto spoločnosti však oddelil matku od ostatných ľudí a deti od ostatných detí. A tak matke okrem sociálnej izolácie, čo samo o sebe spôsobuje nepríjemné pocity a potláčanie potrieb matky, ešte k tomu prischla ďalšia úloha - stihnúť domáce práce a zabávať celý deň svoje dieťa, ktoré po hre dychtí, lebo hra je spôsob, akým sa učí byť dospelým. Matka nie je s touto úlohou spokojná a nie je s ňou spokojné ani dieťa (matke sa nechce tak úprimne bláznivo jašiť, ako to robia deti, ktoré sa hrajú s mladšími deťmi - všimli ste si niekedy, aké bláznivé, "neintelektuálne" hry spolu robia dve deti, napr. s 3-ročným vekovým rozdielom?, v akom kontraste je to k tomu, ako sa hráme s deťmi my - dospelí?).
Dojčenie ako súčasť starostlivosti o dieťa, tak tiež môže byť posunuté do roviny, ktorá možno nie je úplne prirodzená a keďže dojčenie je fyzická aktivita, ktorá je zároveň vyjadrením vzťahu matky a dieťaťa, môže byť veľmi nepríjemné dojčiť napr. dieťa, ktoré plače, ale pritom matka má vyšpičkované nervy na maximum, pretože napr. dieťa plače,lebo je vystrašené a dôvodom je, že matka naňho nakričala, pretože nezvláda prepracovanosť a zanedbávanie svojich potrieb. Zažívať občas takéto "vynútené" dojčenia, na ktoré sa matka vôbec necíti, nie je príjemné a v kombinácii so zanedbávaním matkiných vlastných potrieb to môže vplývať na vnímanie dojčenia ako nepríjemného.
Plus samozrejme, norma spoločnosti - ak dojčíte dvojročné či trojročné dieťa ako jediná široko-ďaleko, bez vzorov a podpory okolia to rozhodne nie je jednoduché. Ani matka samotná nevie, čo vlastne čakať, ako to môže/má vyzerať, čo je normálne, čo nie. Do toho to, ako sme sa od našich rodičov naučili neefektívne komunikovať, to všetko situáciu komplikuje a pridáva na vyčerpaní matky.