miriam, (aj klemke odpovedam, vlastne, aj ked k tomu niet velmi co dodat, velmi vystizne to vsetko popisala) presne chapem o com hovoris, o tej vyhoretosti, vycerpanosti a depke. Ja som tak tyzden pred Vianocami bola v stave, ked som na sebe videla, ze normalne uz prestavam fungovat, aj fyzicky aj psychicky. Pri jednom dietati to este ako-tak slo, pri dvoch si uz clovek vie veci lepsie rozplanovat, uz ma nejake skusenosti, ale proste nie som ziaden superman (ci superwoman), mam len obmedzene mnozstvo sil. Od vycerpania mi prestava fungovat travenie, stalo sa mi, ze som pol dna pregrcala, uplne mi bolo jasne, ze to bolo z vycerpania, inokedy som cely den prehnackovala, tak nechutne, ze som sa ledva vliekla po dome, z toho isteho dovodu. Co do mentalnej normalnosti, zacinam reagovat skratovo, raz som Michalku v afekte tak nestastne schytila, ze som ju v podstate sotila na zem, sama som nechapala, ako mozem nieco take urobit, a preplakala som v zufalstve nasledujucich par dni. Obcas sa normalne zacinam obavat, ze jej od vycerpania az ublizim. Uz som tu parkrat takmer zalozila temu "ako neprist na materskej o zdravy rozum", no vzdy som sa nejak dala dokopy, takze som si povedala, ze tu nebudem traposit. A presne ako vravis, najhorsie je, ked som na vsetko uplne sama. Teraz cez sviatky, ked je doma manzel a stale aj niekto na navsteve, tak tiez sa sice cely den nezastavim, ale je to omnoho vacsia pohoda, ked obe deti nevisia nonstop len na mne (teda hlavne starsia, ta mladsia na mne visi za akychkolvek okolnosti), ked mozem ist na zachod bez sprievodu oboch deti, a najvacsia ulava je, ked ich vecer nemusim sama obe ukladat, to je dost velky stresor.
Teraz som vcelku v pohode, ako pisem, ked nie som doma s detmi sama, ale viem, ked sviatky skoncia, chvilku este budem ako-tak fungovat, no po chvili sa vsetko vrati do starych kolaji a ja sa budem zas pohybovat na hranici svojich sil a obcas proste "prepadavat cez okraj". Tiez som na Michalku dost kricala, parkrat tak, ze som sa sama nepoznavala. Ohladne tohto som pochopila, ze nema zmysel, aby som od seba ocakavala, ze zvladnem byt idealnou matkou s nekonecnou trpezlivostou, ktora nikdy nevypeni. To proste nie je v ludskych silach. Velku mudrost som citala, ze len ten sa nikdy nenastve, komu na veci nezalezi. Teda ak Ti na dietati zalezi, zakonite sa nan niekedy hnevas, je to uplne prirodzene. A ucim sa ventilovat si hnev co najskor, nepotlacat ho, ani sa ho nesnazit nijak analyzovat a prerabat. A zistujem, ze mi to pomaha lepsie sa vyznat vo svojom vlastnom citeni.
Mozno je pravda, ze by mi pomohlo sa niekde ventilovat. Aj ked som skor typ, co ma rad samotu a trochu toho svojho kludu, ale niektore veci su asi univerzalne pre kazdeho. V lete to bolo naozaj lepsie, ze som sa viac stretavala s inymi mamickami, aj Miska sa lepsie vonku vyblaznila. Teraz v zime akurat rano odovzdam Misku do skolky, potom sa snazim doma porobit, co sa da, naobed si ju vyzdvihnem, a potom sa v podstate len nejak premotavame do vecera. Jedna kamaratka z dediny uz zacala pracovat, ma uz trochu starsie deti, druhej dieta poobede dost dlho spava, takze stretnutia su problematicke (v lete sme sa stretavali doobeda), tretia tiez zacina byt uz pracovne dost vytazena... hladat stale nove a nove kontakty je pomerne narocne, ked tu nemame ziadne ihrisko ani nijake centrum pre mamicky s detmi.
Este k tomu vztahu so starsou. Je to o tom, ze som uz bola proste strasne vycerpana z jej vzdorov a testovania hranic, s cim som nikdy poriadne nevedela, co mam robit, stracala som postupne trpezlivost uz aj pri nenarocnych situaciach, vsak to asi poznas. Potom som si vsimla, ze aj Miska dava prednost inym ludom predo mnou, nie ja jej mam pomoct sa prezliect, ale tatino, stara mama, hentaka kamaratka, a "mamina, ty chod prec!". No v poslednych dnoch mi zislo na um, ze to mozno nie je tym, ze ja som s nou uz stracala trpezlivost a ona ze by mi to teraz vracala, mozno je to o jej osamostatnovani sa a oddelovani odo mna. Lebo toto som uz pocula a citala velakrat, ze dieta v tomto veku zacne byt zrazu voci matke odmietave az nepriatelske, a tie matky to zvykli popisovat ako velmi zranujuce. Ale mozno je to naozaj taky kvalitativny posun vo vyvoji dietata. Michalka je naozaj v poslednej dobe v spolocnosti inych ludi velmi stastna a sebavedoma, nema absolutne ziaden problem stykat sa s novymi ludmi. A pritom byvala na mna neskutocne naviazana, casto sa mi ludia kvoli tomu az smiali. Pred rokom dobu, ked sme boli v neznamej a velkej spolocnosti, mi Michlka v podstate preckala na prsniku, dnes o nej ani neviem, cele hodiny sa sama zabavi s novymi ludmi a ja jej vobec nechybam. Takze sa to snazim brat tak, ze to niezeby ma odmietala, pretoze jej ako matka nevyhovujem, ale preto, ze sa snazi vyhranit si svoju osobnost zrazu tak nejak nezavisle odo mna, ze uz v tom zacina mat trochu jasno "toto je mama a toto som ja".
Toto je pekny clanok o boji proti vyhoretosti z materstva:
http://www.lalecheleague.org/nb/nbmayjun01p84.htmlObcas si ho precitam a vzdy sa snazim si odtial nieco zobrat.
vejula, drzim Ti palce, nech sa Ti to podari s tym dojcenim nejak menezovat k obojstrannej spokojnosti. Veru nezavidim tie komentare od manzela. Od blizkeho cloveka to obzvlast zaboli. Ja sa bojim, ze by som sa asi zosypala, keby manzel moje dojcenie takto komentoval. Ja mam stastie, ze mne do toho nikto nekeca, beru to, ze je to moja vec, a nevyjadruju sa k tomu. Mna manzel tiez vie niekedy tak skritizovat, ze sa citim ako posledna chudera na svete, ale v zasadnych veciach moje rozhodnutia akceptuje a suhlasi so mnou.