Ahojte, ja viem, taký hlúpy názov témy, ale dnes som sa zamyslela nad "úspešnosťou" dojčenia, čo vlastne naň vplýva?
Pred pôrodom dcérky som síce bola na jednej prednáške o dojčení, ale nemala som tucha o podrobnostiach, o tom, že dôležitý je prirodzený začiatok, samoprisatie a podobne. S odstupom času si uvedomujem, že okolnosti a moje začiatočnícke chyby boli proti tomu, aby som dojčila.
1, akútna sekcia pri úplnej narkóze, prvé priloženie nejakých 6 hodín po pôrode, ďalšie dojčenie o ďalších možno 10 hodín
2, dcéra v nemocnici dokrmovaná fľašou (zrejme aj UM)
3, na krvavé bradavky som mala odporučené klobúčiky a dojčila som s nimi niekoľko dní
4, prvé dni som nebola schopná kvôli jazve a bolesti starať sa o dcéru nonstop a dojčiť na požiadanie, nosili mi ju na dojčenie každé tri hodiny, prvé dve noci mi ju nedoniesli vôbec
5, odišla som z nemocnice s pokynom dojčiť každé tri hodiny, (čo sa prejavilo, že dcéra po týždni mala nižšiu váhu ako pri prepustení z nemocnice)
6, dostala som radu, že ak bude nepokojná, mám jej dať piť z fľaše cukrovú vodu (prevarenú vodu s cukrom)
7, vnucovala som jej cumeľ
8, žiadna vzťahová výchova, nenosila som ju, na prechádzkach kočíkovala (často s plačom),
9, do cca 5 mesiacov roka spávala sama v postieľke, kde prespala celú noc, neskôr sa začala budiť a kvôli pohodliu som si ju nasťahovala k sebe
atď, atď...
Našťastie dcéra bola múdrejšia ako ja, nádherne sa prisávala od začiatku - napriek fľaši a klobúčikom - tie som inak zavrhla sama, zle sa mi dojčilo s nimi, mlieko mi podtekalo popod, mala som dojem, že ide viac mimo - krvavé ragády sa zahojili po úprave polohy (ja som naháňala dieťa prsníkom
- preto sa mi robili), moja pediatrička nízku váhu neriešila UM, ale častejším dojčením (chytala sa za hlavu, že nemám pozerať na hodinky), cumeľ zrušila moja dcéra - našťastie ho sama vypľúvala, tú blbú cukrovú vodu som zrušila ja, to mi prišlo dosť ujeté, pchať do novorodenca cukor... tento proces "normalizácie" dojčenia trval u nás asi len pár dni, nanajvýš týždňov a som presvedčená, že obrovský podiel mala na tom húževnatosť a tvrdohlavosť mojej dcéry, proste ona sa chcela dojčiť a basta.
Druhá vec, ktorá možno mala na moje úspešné dojčenie vplyv bola psychická pohoda, často spomínam túto príhodu, ako naša mačka mala v tej dobe mačiatka, a priamo pod oknami obývačky ich dojčila, vyhrievala, priadla, neriešila, nerozmýšľala, nerátala hodiny ani plienky, mačatá priberali, prospievali, mačka vegetila.... no a čo som ja horšia ako ona?
Tak som aj ja tak začala - neriešila som, nerozmýšľala, len dojčila... Začali sme praktizovať dlhé dojčenie na požiadanie - urobila som si z toho relax a zážitok, malá mi často zaspávala na hrudi a nechala som ju tam spať, kým mi neskončil film, alebo seriál v telke
Ak som si v niečom nebola istá, tak som sa poradila s annag, keď ešte radila na MK, takže veľa mi pomohli aj jej rady. Ale uvedomujem si, že nejaké vážne a zásadné problémy som nemala.
Lenže teraz, keď čítam a počúvam, s akými problémami sa boria mamičky, osobitne v prípade, že mali rovnako neprirodzený začiatok ako ja,tak mám dojem, že odhodlanie dojčiť a psychická pohoda nie vždy stačia. Asi som fakt mala obrovské šťastie (proste viac šťastia ako rozumu). Neviem, či mnou teraz burcujú tehotenské hormóny, alebo čo, ale čoraz viac sa obávam - aké to bude teraz pri druhom bábätku, lebo každé dieťa je iné, každé dojčenie iné... a zase mi hrozí sekcia (môže aj nemusí byť), takže neviem.
Plne si teraz uvedomujem obsah pojmu "sladká nevedomosť" pri prvej dcére ....
Od čoho teda závisí, že dojčenie bude nielen úspešné, ale hlavne aj pohodové? Často čítam príbehy mamičiek, ktoré robili všetko možné presne podľa protokolov, ale doslova sa s dojčením mesiace a mesiace trápili...
A zase ja hlúpa, čo som od začiatku robila všetko zle, tak som nakoniec mala krásne a naozaj pohodové dojčenie...
Aké máte skúsenosti? Povedzme aj z praxe laktačných poradkýň, kde podľa vás robili mamičky najviac chýb? Je môj prípad taký výnimočný a náhodilý?
Ospravedlňujem sa za dlhý príspevok.