1. Prečo ste sa chceli stať poradkyňou?
Lebo sa na mna aj tak obracali kamosky a kamosky kamosiek ohladom dojcenia, tak som chcela byt podkuta tak naozaj odborne a robit to spravne. Okrem toho mi na dojceni (aj cudzich deti) velmi zalezi... od toho sa snazim niekedy odputat, napr. ked mi nejaka kamoska na piesku rozprava ako sa jej dieta chvalabohu v 8 mesiacoch same odstavilo
> 2. Ako ste zvládli prvú mamičku, ktorej ste radili? Aké máte na to
> spomienky, či ste sa báli,...?
Prvym mamickam som radila cez telefon, potom ked polozili som si spomenula este aspon na 2 klucovo dolezite veci, ktore som im urcite nepovedala.
Moja prva navsteva skoncila tym, ze po troch dnoch mi maminka poslala sms, ze sa rozhodla pre flasu...aj ked som si uvedomovala, ze do toho mohlo hocico a hocikto zasiahnut, ze to nemuselo byt len jej rozhodnutie, vzalo ma to... A uplne vzdy som mala velky respekt, pred navstevou som si pre istotu robila pisomnu pripravu a srdce mi bilo strasne silno cely cas
> 3. Ako ste to zvládali s vlastnými deťmi, keď ste museli ísť ku inej
> mamičke?
Deti nechavam babinke, lebo s nimi by som nemala klud pri premyslani, co vsetko treba ukazat, poradit, ako maminu povzbudit a pod. Je to vzdy narocne, nemam babinky na klucik...
> 4. Aký je pomer úspešne zvládnutých a nezvládnutých poradenstiev? A prečo
> to niekedy nevyšlo?
Na tuto otazku zatial neviem odpovedat. Jednak po jednom telefonate vacsinou neprichadza dalsia spatna vazba a tiez nemam toho poradenstva nejako zvlast vela za sebou. Naposledy ma potesilo, ked som radila cez mail maminke s mliecnym pluzgierom a zablokovanym mliekovodom a po 2 mesiacoch mi napisala, ze som jej velmi pomohla a ze uz je vsetko OK.