od JankaMich » 05 Sep 2012, 23:46
Ja sa vôbec nečudujem mamičkám, keď majú jedno dieťa a predstava druhého dieťatka sa im zdá úplne nereálna. Však predsa okolo toho jedného dieťaťa je toľko veľa práce, celá jeho pozornosť na nás, skoro vôbec nie je možno venovať sa samej sebe a natož nie druhému dieťatu. A keď sa to druhé narodí, tak sa objavia zrazu výčitky, že sa už odrazu nemôžem venovať tomu staršiemu toľko čo dovtedy, že nie je čas na všetky tie básničky, tvorivé aktivity, prechádzky, kde sme boli len ja a on (a tatino). A naše drahé zázračné dieťa, ktoré sa nám už tak veľmi dostalo do srdca zrazu musí ustúpiť nejakému bábätku, ktoré je síce milé, ale ešte ho veľmi nepoznáme, nič nevie, len vyžaduje od nás veľmi veľa pozornosti. Všetky tieto predstavy sú normálne a prirodzené.
Keď sa nám cez všetky tieto pocity podarí postupne prehrýzť, odrazu zistíme, že pre to bábätko už nie sme jedinou osobou ako som voľakedy bola ja (a otecko) pre toho staršieho. Rovnako významnou osobou sa preňho stal i súrodenec (ak tam nie je príliš veľký vekový rozdiel a o súrodenca sa aspoň trochu zaujíma), takže záťaž pozornosti nie je už len na mne ale aj na ňom. Tým pádom zisťujem, že o druhé dieťa sa stará omnoho ľahšie ako o druhé a to aj samozrejme preto, že mám za sebou skúsenosti zo starostlivosti o prvého. To, čo som investovala do prvého (básničky, hry,....) vôbec nie sú stratené a hoci ja už nemám na takéto veci čas pri mladšom, tak ten starší ich začína učiť mladšieho. A že nemám čas už sa toľko venovať staršiemu? V skutočnosti to čo potreboval už dostal a teraz prichádza nadstavba - komunikácia so súrodencom, prekonávanie žiarlivosti (dosť časté pri najstaršom), radosť z hry s parťákom rovnakého veku - všetko záležitosti, ktoré mu my ako rodičia nemáme šancu dať pokiaľ je iba jeden, aj vtedy, keď sa snažíme, aby sa stretával často s kamarátmi. Ako to teda už niekde tu na fórume odznelo, ak milujeme naše prvé dieťatko, pokiaľ je to len trochu možné, doprajme mu súrodenca.
A ako aj v mojom prípade, čo sa týka výchovy tie ďalšie deti v poradí sú už len o radosti a nie o starosti (teda výchovnej, práčka, financie samozrejme stúpajú) - ako rodičia sme si už výchovné chyby vychytali a o menšie deti sa nám zväčšej miery starajú tie väčšie. A keď sa stane, že ostanem doma len s jedným dieťaťom, tak mám pocit, že nič nestíham, lebo si vyžaduje celú moju pozornosť. Keď sú doma všetky (a nie sú na pláne žiadne domáce úlohy), tak ani o nich neviem.
Tak držím palce, aby ste sa mali radosť z toho zázračného darčeka pre toho väčšieho drobca.