Tak najskôr mi v prvý deň okolo 14:30 odtiekla plodová voda, letela som do pôrodnice. Ihneď mi nasadili ATB - kvôli možnej infekcii keďže bol porušený plodový obal (tak mi to vysvetlil Dr.). Tak sme čakali do rána, nič sa nedialo, nič som necítila, žiadne kontrakcie. Otvorená som bola na 1cm. Ráno o ôsmej mi dali oxytocín, tak som tam bola s kontrakciami asi do tretej, dovolili mi sedieť na fitlopte a hojdať sa, celkom to bolo fajn, podľa toho merača, čo meria kontrakcie, som údajne mala už dosť silné (ku koncu už asi aj každé 2 - 3 minúty), ale neviem, zdalo sa mi to v pohode, keďže medzi kontrakciami som si mohla oddýchnuť (keby to bola nepretržitá bolesť, bolo by to na figu). Potom doktor zistil, že som otvorená na 3 cm, takže zase nič. Dali mi nejaké lieky na zmäkčenie krčka a mohla som ísť na izbu. Zase do rána sa nič nedialo, tak ráno sme zase nabehli na oxytocín. O pol dvanástej doktor zistil, že stále len na 3 cm, tak nariadil akútny CS - kvôli dieťaťu, ak už odteká plodová voda, tak môže byť ohrozené.
Mala som sa rozhodnúť pre epidurál, alebo celkovú - ale ja som bola po tých dvoch dňoch taká vystresovaná, chcela som len zaspať a mať po tom. Uvedomujem si, že som v tomto smere zlyhala, ale v tej dobe som možno nevedela, že prvé chvíľky majú až taký význam. Malú mi doniesli po niekoľkých hodinách na JISku, na prvé priloženie, ale len tak cez perinku. Potom mi ju začali nosiť po tých troch hodinách, ale ja som bola tak mimo, že mi to aj vyhovovalo - poctivo priznávam. Jednak som bola mimo fyzicky, príšerne ma bolel rez a jednak psychicky, udrela na mňa popôrodná depka. Ja som nevedela, čo mám s tou malo robiť, ako ju chytiť, držať, nič som necítila, žiadnu lásku, nič, pripadala som si ako v čudnom sne, nič sa mi nedarilo, bradavky som mala krvavé, keďže som ešte nemala to správne know - how. Malú mi sem tam prikŕmili z fľaše a bolo mi to jedno. Ja viem, znie je hrozne, keď to píšem a teraz aj po sebe čítam, ale vážne som to tak cítila, správny výraz je, cítila som sa taká vyprázdnená a zdesená, z toľkej zodpovednosti. Ani sa mi nechcelo ísť domov, vyhovovalo mi, že tam v nemocnici niekto stále je preberie za mňa onú zodpovednosť. Ku koncu som ju mala aj pri sebe, ale aj mi ju brávali preč.
Odišla som vyplašená, ako to zvládnem, pri prvom samostatnom kúpaní sa mi triasli ruky... ale veľmi mi to osamostatnenie pomohlo sa naštartovať. Za pár týždňov sa to doslova utriaslo, aj láska prišla
, aj dojčenie sa pekne rozbehlo - ja som totiž odišla z pôrodnice s pokynom dojčiť každé tri hodiny a malá schudla, našťastie moja detská lekárka bola v tomto super, okamžite mi kázala dojčiť na požiadanie - aj polohu sme si našli 
- ale to všetko vďaka internetu, annag a jej poradni na modrom koníkovi, ktorú som hltala po večeroch. 
Ešte celkové dojmy z pôrodu. Bavila som sa o tom potom neskôr s lekárom (už neviem s ktorým, či ešte s tým pôrodníkom, alebo mojou lekárkou), povedal, že v dávnej minulosti nepostupujúci pôrod a odtečená plodová voda končili takmer vždy úmrtím žien i nenarodených detí, jednak kvôli infekcii, a jednak sa to proste zaseklo a museli v záujme záchrany aspoň dieťaťa urobiť CS, pri ktorom vždy žena zomrela (nevedeli zabezpečiť sterilné prostredie a podobne, hovorím o 19 storočí a skôr). Nepostupujúci pôrod inak vraj začína byť veľmi častou diagnózou v súčasnosti, či už kvôli zvyšujúcemu veku prvorodičiek (ja som mala 34) alebo kvôli celkovej degenerácii populácie (akokoľvek to môže znieť kruto, ale už dávno vďaka medicíne neexistuje u človeka tzv. prírodný výber). Takže neviem, čo je na tomto pravda, ale ja som celkovo veľmi spokojná, proste si myslím, že lekári ma zachránili, neviem, čo by sa dialo, keby som zostala doma, či by sa to nakoniec rozbehlo, keby som použila nejaké prírodné prostriedky, či babské recepty (horúci kúpeľ, umývanie okien, alebo čaj z malinových listov), ale poviem úprimne, riskovať by som to nechcela... Neviem, do akej miery som mohla ovplyvniť popôrodnú depku, som rada, že som sa nakoniec z toho elegatne dostala - dcéra ma z toho vytiahla, papuľka moja malá krásna...
Je veľká pravdepodobnosť, že aj druhé tehotenstvo (ak bude - dúfam) dopadne rovnako, tento rok som mala 36, nepostupujúci pôrod sa zvykne opakovať..
Viem, že ak mi lekári naplánujú cisársky rez, tak ich jednoducho počúvnem.... avšak jednu vec sa však teším, že ak budem mať viac času na psychickú prípravu (budem vedieť dopredu, že ma čaká CS), tak si určite vyberiem epidurál, skúsim prvé priloženie ešte na sále, a keďže som už matka - stará harcovníčka, tak aj s tou depkou nejak vybabrem... 
ako nechápem to fakt?! neviem, ja som sa s tým nestretla, moje kamošky zväčša išli do pôrodnice kedy bolo treba... no choréééé 
- iný výraz ma nenapadá - a že sa nedám uspať... 
