carodejnica píše:
Mňa ani tak nestve, že mi povie, že ma už nelubi, je mí to jasne, že to je len mrak, pride-odide, ale nechcem to úplne ignorovať. (sory, za chyby, píšem z mobilu)
Tak ja som na toto ale háklivá. Pretože ako inak sa naučí dieťa, že povedalo niečo, čo svojim významom je tak závažné, že dospelého to dokáže zarmútiť? Ako inak sa naučí chápať závažnosť toho čo vysloví, ak mu to len tak prejde akoby sa nič nestalo? To dieťa, ak nemá vyrásť citovo chladný jedinec, sa musí naučiť, že slová "už ťa neľúbim" vedia byť zraňujúce ako meč.
Je rozdiel keď si povedia deti v škôlke že už nie sme kamaráti a na druhý deň sa všetko zabudlo. To je v poriadku. Ale je niečo iné ak nám ide dieťa hovoriť že už nás neľúbi. Povie to v zlosti. Aj to je v poriadku. Ale nie je v poriadku, ak si to nevšímame, alebo to zľahčujeme.
Potom keď také deti vyrastú aj v dospelosti dovolia ľuďom aby ich slovne zraňovali, oni budú slovne zraňovať, partnerovi nadávať, alebo si nechajú nadávať. Budú to považovať za normálne. A dá sa s tým síce žit, ale nie je to vôbec kultúrne a na úrovni.
Normálne je, naučiť dieťa že sa má ovládať v tom, že nemá vypustiť na rodiča vetu že ho už neľúbi. Treba vysvetliť dieťaťu že to je tak závažná a vzácna vec, že to sa len tak nevraví. Vyše trojročné to už vie pochopiť. Kľudne môže mať dieťa skúsenosť s takouto citovou záťažou, že sa nahneváme, zosmutnieme, že mu povieme ako nám tým ublížil. Kľudne. Je to dobré pre formovanie jeho svedomia.
Mne to dcéra urobila len raz. mala niečo pred 4 rokmi. Povedala som jej aká som nahnevaná a zároveň smutná, že čo vypustila z úst. Najprv stále drzá. Potom zaskočená, potom scéna, plač, trpela, ľutovala seba a ktovie čo ešte sa jej v mysli odohrávalo. Po pol hodine prišla a ospravedlnila sa sama. A zasa všetko v poriadku.
Ak to ignorujem, mam okamzite pokoj, ak to odmenim pozornostou (co je aj akekolvek vysvetlovanie), bude to moj krpec pri svojej povahe skusat este tak sto krat. Ignoraciou ziskam to, ze ho to prejde rychlejsie a nemusim reagovat nikdy nijako. 
