Odplienkovanie je u nas kategoria sama o sebe - risko (2r 5 m) neznasa nocnik, ani wecko, on proste cika a kadi v pohybe - na nocniku alebo wc,ked sedi spusti taaakyyyy rev, ze az. Takze priebezne skusame, ale nenutime. Raz za mesiac skusam tyzden davat len gatky a ukazovat, vysvetlovat - a len periem a tepujem
Ale, ked sa milotka narodila (3m), tak mal take babatkovske obdobie - prebalovat som ho musela na prebalovaku ako malu, vela sa chcel nosit a podobne, postupne to odoznieva, ale snazim sa mu vyhoviet, lebo ked sa jeho potreba naplni - odoznie, to sa potvrdilo v minulosti mnohokrat.
U nas je problem v tom, ze risko by najradsej milotku od lasky rozpucil, doslova. Ked ju necham niekde polozenu, okamzite pribehne a rychlo postiskat - samozrejme medvedou silou, az mala place a so smiechom uteka prec - ma z toho hru. Milotku preto takmer nonstop nosim a nosim a nosim. (a obcas mi to uz lezie hore krkom)
Citala som aj poslednych par stran z temy tandemove dojcenie - pocit vyhorenia asi pozna kazda z nas... aj ja. Aj mne sa stalo, ze som malym par krat nepekne triasla, az sa rozplakal a potom som revala ja, ze co som za matku, par krat som na neho hrozne kricala - ked skusal hranice a pod. U mna pomaha, ked ide na mna amok hovorit nahlas, co sa deje: napr. risko, prosim, teraz som velmi nahnevana, nechod ku mne, aby som ti neublizila, alebo milotka, ked nechce byt v satke, hovorim si: klud, asi ju boli brusko, neplace naschval, je este malinka a pod. Proste mi to pomaha viac ostat nad vecou.
A este som si uvedomila, ze vela vnutorneho napatia vo mne je zo znechutenia a zlosti nad manzelovym momentalnym pristupom k nasej rodine (rozumej: deti su tvoja starost, ja predsa chodim do prace) a to som prenasala na deti. Ked som si to priznala, dost sa zlepsilo.