Ahojte, už dávno som nečítala niečo tak trefné.
"Najkrajším a najodvážnejším rozhodnutím v živote človeka je mať dieťa...je to ako vytrhnúť si srdce z hrude a navždy ho nechať chodiť vedľa seba.."
Veľmi často nad tým uvažujem. Ako ma materstvo zmenilo. Bijú sa vo mne dva veľmi silné a protichodné pocity. Láska a strach. Na jednej strane absolútna a bezvýhradná láska a na druhej strane niekedy priam panický strach. Neviem, či mi rozumiete.
Keď som bola s malou v nemocnici s horúčkami, ktoré neklesali niekoľko dní a z ktorých sa našťastie vykľul relatívne neškodný obojstranný zápal stredného ucha, tak som zažila čo je naozajstný STRACH a ktorý som pred tým nepoznala. Večer som ležala pri rozpálenom, vyčerpanom telíčku, ešte nik nevedel z čoho má tie teploty (ORL uviedol, že nález nezodpovedá horúčkam), tak som si premietala všeličo v hlave. Ak sa niečo stane, ako ma to položí a ako sa môj život zlomí na pred tým a potom. Ako to sama neprežijem. Na okamih som oľutovala rozhodnutie byť mamou, lebo ten strach bol ochromujúci...
Včera mi malá z ničoho nič ovinula ruky okolo krku, hladkala ma a bozkávala so slovami : "Mamiška, neboj sa, mám ťa vada, ty si môj dobý chapec". Roztopila som od šťastia a lásky ...
(preklad a vysvetlenie: Mamička, neboj sa, mám ťa rada, ty si môj dobrý chlapec - to má z nejakej rozprávky, neviem či nie z "Na vlásku", keď tam Rapunzel hladká toho koňa ).
Potrebovala som sa tu vyliať....