ahojteeeeeee
idem Vás povzbudiť a hlásim, že žijem.
No.. ani neviem, kde začať. Baby, nezažila som ten pocit, byť mimo dlhšia, ako 6 mesiacov. Práve naopak. často prepadám zúfalým otázkam, prečo sa to musí stať práve mne, že nemôžem riešiť "iba"deti a mať proste prázdnu hlavu.. byť žienka domáca 3 roky atď. Viem, že by som asi ale v konečnom dôsledku niesla ťažko.
Na druhej strane sa dobre vracia do roboty, ked je tam človek šéfom.
No naša situácia sa veľmi zmenila a celé by som to momentálne zhrnula do vety: všetko všetko nám prerástlo cez hlavu. Môj život je jeden obrovský chaos... a občas si pripadám už na psychiatriu alebo minimálne psychológiu. Písala som v jednej téme dávno, ako nám lekári povedali, že druhé dieťa nebudeme mať. Bola veľmi krutá informácia a trvalo nejakú dobu, kým sme to s manželom strávili a umelé oplodnenie ako poslednú možnosť odložili na neurčito "ak sa nám ešte pred štyridsiatkou zažiada skúsiť to." Tak som zobrala šialený úver a pustila sa do šialenej veci -postaviť súkromnú zubnú kliniku, však personálu bolo dosť a mohlo by byť ešte viac... úver s veľkými ťažkosťami, podmienkami a opletačkami nakoniec banka odklepla, priestory v centre mesta naše, rok stavebných prác úspešne za nami, všetko krásne nachystané... a tak sme sa do nich nasťahovali... ja som tomu venovala okrem úveru ešte veškerý ročný zárobok, a manžel rok svojho života s dieťaťom na rukách.. zároveň - bol september- Tomáško konečne nastúpil do škôlky a manželovi pomaly končila rodičovská dovolenka. Začal sa obzerať po novej práci, konečne si vydýchol, že je všetko ako má byť..
prešiel mesiac a ja som mala pozitívny tehotenský test.. Prijali sme to skôr so šokom, ako s nadšením. Manželovi sa v tej chvíli v podstate zrútil profesný svet. Krátko pred štyridsiatkou sú ostatní muži na vrchole kariéry, majú dávno rozbehnuté svoje podnikanie, a on si uvedomil, že priestor pre neho sa zrazu stratil. Finančne sme boli úplne na dne, nič vlastné sa rozbehnúť nedalo, a v okolí len trojsmenné prevádzky za taký plat, že manžel doma má pre mňa omnoho väčšiu cenu. Zostal teda do konca rodičovskej doma a následne som ho zamestnala u seba, aby staral o organizačné veci, ktorým sa ja nestíham venovať. Mali sme 9 mesiacov na to, aby som sa pripravila, no boli sme tak finančne vyčerpaní, že som nedokázala utvoriť nijakú rezervu na čas, kedy budem na materskej. Jediné pozitívum bolo, že sa mi podarilo zohnať šikovného absolventa, ktorý potiahne aspoň niečo, kým ja budem preč. Na chvíľu mi odľahlo - lebo bolo zrejmé, že kolegyňa celú kliniku finančne neutiahne.. Bol to aspoň záblesk pozitívneho. Malý Lukáško sa narodil v júni, no chudák absolvent nemohol nastúpiť súbežne so mnou - ked nastúpil, nevládala som už pracovať, sem tam som chodila len teoreticky radiť.. až kým som neporodila, potom som už musela zostať doma úplne. Personál si cez leto povyberal svoje dvojtýždňové dovolenky, ktoré mal naplánované a hneď v prvých 2 mesiacoch mojej materskej sme boli v platobnej neschopnosti
v septembri sme urobili "audit" a vedeli sme, že sa nevyhneme konfrontácii so švagrinou, ktorá u mňa 8.rok robila dentálnu hygieničku (spôsobom, pri ktorom som musela zatvoriť obe oči, v rámci dobrých rodinných vzťahov.. proste robila sama na seba, jasné že neoficiálne, bez akejkoľvek zodpovednosti voči úradom (aj daňovému
), oficiálne som ju zamestnávala... a bola u mňa za pár eur.. v predošlých priestoroch mi prispievala jednou tretinou na nájom... no nejak si "nevšimla", že už sa presťahovala na hotové, do mojho vlastného, samozrejme, bez akéhokoľvek finančného príspevku, a kasírovala čiernu tržbu do svojho šuflíka naďalej)no proste sme jej museli povedať, že sme na nej dosť vážne stratoví a že si to v našej situácii nemôžeme dovoliť, nechať obchodný priestor nie že nezarábať, ale prerábať.. no to je iná pesnička, ale súvisiaca s našimi deťmi, keďže sa zistilo, že okrem finančnej zloby narobila aj kolektívnu zlobu, využívajúc moju neprítomnosť.. skrátka, urobila z nás nenažrané svine, na ktoré ona robiť vlastnými rukami nebude, a zo svojho brata urobila pred rodičmi najväčšieho hajzla pod slnkom, čo po večeroch naberá peniaze lopatou a nikomu nič z toho nedopraje, a vyštvať je schopný aj vlastnú sestru. Takže následne dostala padáka a my sme prišli o jedinú možnú opateru pre naše deti, ked by náhodou bolo niečo treba. O dva mesiace na to prišla manželovi pracovná ponuka, aká sa nedá odmietnuť, lebo býva iba jedna v živote
takže moj nástup do práce po polroku bol na jednej strane nahnutý a na druhej strane sme si uvedomovali, že žiť z niečoho musíme, keďže roznehnúť manželov obchod chce najprv investície a nákup, a minimálne rok nemôžeme asi počítať aj s príjmami. Dohodli sme sa, že si týždeň rozdelíme na polovicu : ja budem pracovať pondelok, stredu a piatok, on v utorok, štvrtok a v sobotu. Od nového roku sme to začali praktizovať a vyzeralo to priam ideálne: tešili sme sa aj na dieťa, aj na prácu, všetkého by malo byť tak akurát, aby človek nenadával, že sa v robote narobí a už ho to nebaví, a to isté, ked je doma s dieťaťom - žiadne kontakty, samý stereotyp.. Do toho prišla jóbova zvesť: kolegyňa, jediná osoba s dlhoročnou praxou, ktorá akýkolvek hrozný problém samostatne vyrieši, otehotnela a hneď aj zostala na pn. Zostal tam sám chudák kolega absolvent, s absolventkou novou hygieničkou, a doktorkina sestrička navyše... Všetka radosť vyprchala, a všetky predstavy, že za dva mesiace po mojom nástupe budeme z najhoršieho vonku. Manžel zase skoro skolaboval... len čo sa s vervou pustil do svojej roboty, si uvedomil, že tak či tak bez mojej roboty neprežijeme. Recepčná volá, čo má robiť. Sestrička volá, čo s ňou bude. Manžel nasratý odišiel si prevetrať hlavu.. hovorím, že netuším... rada by som nastúpila no s polročným dojčeným dieťaťom sa nedá. Do toho mi volá kamarát, či jeho dcéra može ísť ku mne na trojmesačnú prx... pýtam sa- čo vie robiť? vraj všetko... tak volám sestričke, že je zachránená, prax stojí na dvoch absolventoch a jednej praktikantke
začala som teda pracovať pekne tri dni v týždni. absolventi a praktikantka dokopy zarobia tolko, čo jedna poriadna pracovná sila. zisťujem, že tri dni v týždni čo chodím robiť, sú nedostatočné... navyše, deti sú choré stále dokola, manželovi sa rozbieha robota, je nervózny, zisťuje, že za tri dni v týždni to nemá šancu rozbehnúť. Lˇudia volajú má aj 70 telefonátov za deň, na pracovnú silu nemá peniaze, klaklo nám jedno auto, na druhom sa striedame - ak je jeden autom, druhý je odpísaný... Lukinko neznáša cesty autom, spí len horko ťažko - nedá sa pri ňom vybaviť ani telefonát, nie to ešte cesta. Keďže je chorľavý, nechodíme s ním už ani von.
Do toho, čo čert nechcel, som si vykĺbila rameno... nemožem ísť do roboty ani ja, ani manžel
Lukinko v noci nespí... Schudla som 11kg.. mlieka mám mizerne. Nemám kedy jesť a často ani nemám čo - nemám ako a kedy ísť na nákupy, ak zostanem sama doma, celá domácnosť je dezorganizovaná, Systém žiaden. samý stres a neskutočná únava
V noci som na Lukáška veľmi zlá. nadávam mu, ked sa veľa budí, že ho neznášam, že je to hrozné decko, že ma ničí, robí mi zle
mám chuť od neho odísť preč, nechať ho na noc manželovi alebo ísť niekam do hotela spať a byť sama. ráno ho už zase milujem najviac na svete. Ale je mi ho ľúto, niekedy si hovorím, že si to nezaslúži, že druhé dieťa sme nemali mať, že to nezvládame, a na druhej strane zase si hovorím, že nič na svete nemá takú cenu ako on, že on je najviac, naše deti sú najviac, že nejako už bude. Momentálne hľadáme opatrovateľku a niečo sa rysuje, tak si snáď vydýchneme. Už len to by som chcela, aby malinký v noci spával a aby bol zdravý...
Uvažovala som už aj o tom, že prestanem dojčiť, je to teraz veľmi ťažké - fakt mám málinko mlieka a tak malý cucá celé noci, často býva na prsníku nervózny, treba ho prehadzovať z jedného na druhý no s bolavým ramenom je to fakt hrozné, a to vobec nenosím ortézu, inak by som mala celkom znehybnenú pravú ruku. Možno by lepšie spal v noci, ktovie.. A hlavne by ma prešli tie nočné psychostavy, kedy si to odnáša malinký.. vlastne mám aj cez deň psychostavy, z únavy, tie si zase odnáša starší.. hrozne kričím a aj ho od nervov bijem,lebo sa neviem ovládnuť. Potom ma to hrozne mrzí, celé zle!!! Je to vážne pravda - matka musí byť oddýchnutá a spokojná, to je prvoradé, všetko ostatné je druhoradé
Možno som mala občas také pohnútky odsudzovať nedojčiace matky, že neurobili dosť, ale teraz vidím, že možno aj urobili, a skončiť s dojčením bola možno pre ne tá najväčšia úľava. Som si vedomá, že ked som dokázala dojčiť prvého so sadrou na ruke, tak dokážem aj s vykĺbeným ramenom, ale vtedy sme boli dvaja nepracujúci na jedno dieťa a teraz sme dvaja pracujúci na dve deti a spať proste musíme, nemožem si dovoliť nechať takmer celú noc hore aj manžela, aby mi pomáhal.. no, každopádne, dojčím ďalej ostošesť, viac než mi je príjemné
lebo v podstate neviem "nedojčiť".
takže baby, pracujte, ale s mierou, a majte zadné vrátka, ked sa vám stane úraz, nech vám neklakne všetko komplet