Francuzska vychova

[evitentia]

Súhlas s kinsi, u Vás je doma manžel a malý preto vzťahovú výchovu má.

[quaxi]

Ja si myslím, že pracovné povinnosti a ambície SÚ nezlučiteľné s materstvom v 90 percent (schválne nenapíšem povolaniach), zamestnaniach - čiže konkrétnych požiadavkách zamestnávateľov, firiem atď na dĺžku pracovného času a intenzitu pracovného nasadenia. A to sa nebavíme ani o finančných súvislostiach - v mojich očiach je žena uderetá o hlavu a nie ambiciozna, keď ide robiť dakde za 700 euro mesačne, 100 euro prejazdí na benzín, 100 euro minie na oblečenie potrebné do práce (reprezentácia musí byť, že), ďalších 100 euro ju stoja nákupy na jedlo naviac z dôvodu, že kupuje polotovary, alebo sa drahšie vystravováva aj sama kdesi cestou a 300 euro zaplatí opatrovateľke či dákej školke. Ostane jej z celého zárobku 100 euro, ktoré aj tak dade rozfrcká na nejaké hračky alebo sprostosti do bytu, len z čírej frustrácie, že nemá čas na rodinu, tak sa chce omámiť že aha môžeme si viacej dovoliť...A to nehovorím o stratenom čase, ktorý človek mohol stráviť radšej s deťmi doma...Ísť do práce sa oplatí skutočne len ženám, ktoré majú výborne platené zamestnanie s minimálnymi súvisiacimi výdavkami.
A pokiaľ viem, benzín, telefón, oblečenie, diéty, či au pair na firemné náklady - sekretárkam, úradníčkam, referentkám, predavačkám atď. - nikto neprepláca...

Presne. Ja som mala dobru pracu, aj platovo, aj tym, ze som nemusela robit nadcasy, co v BA na podobnej pozicii je dost vynimocne. No ked som si zratala, kolko by som tu dala za opatrovatelku ci sukromnu skolku, kolko by som mala dalsie vydavky - tak radsej sedim doma. Zisk 100E mesacne mi vobec nestoji za to, aby som mala "rodinu" 2h do dna. Samozrejme inac by som sa k tomu stavala, keby tych 100E bol rozdiel medzi tym, ci mame co jest alebo nie. Teraz pojdu deti do skoly a skolky, a ja by som chcela poluvazok. Bola som velmi prekvapena, ze viacere kamosky na tuto myslienku reagovali uplne zhrozene - poluvazok, to nie je ziadna kariera, tam ti nedaju ziadnu poriadnu pracu, budes stale len poskok (to je pravda), preco sa chces tak HROZNE obetovat kvoli detom, ked mas na viac? Ale ja nechcem karieru, ja chcem radsej cas s rodinou, na karieru pride cas, ked budu deti starsie, ved budem do prace este chodit aspon 35 rokov, tak snad aj na to pride

[shira]

no ano, ale je tu aj iný rozmer, že niekedy sa nechodí do práce iba kvoli peniazom, ale aj kvoli tomu, že to ženu napĺňa nejakým iným sposobom. to je akože zle?

[quaxi]

no ano, ale je tu aj iný rozmer, že niekedy sa nechodí do práce iba kvoli peniazom, ale aj kvoli tomu, že to ženu napĺňa nejakým iným sposobom. to je akože zle?

Nie je to zle, ale malokedy sa to v reali podari sklbit tak, aby bola spokojna zena, ale aj dieta dostalo to co potrebuje. Hlavne ale ide o to, aby sa zenam nevnucovala predstava, ze maju stihat cely uvazok, styri konicky, dokonalu domacnost a k tomu vzorne vychovane deti. Potom su nestastne, ze to nezvladaju.

[kinsi]

Prečo by to malo byť zle? Ked maš take podmienky ako maš,tak je to super. Ale tým,že ostal na md manžel,len potvrdzujete,že na vzťahovu vychovu je potrebne,aby niektory rodič ostal doma. Bez takehoto manžela podla mna nejde žene zaistiť vztahovu vychovu pri navrate do prace.

[kinsi]

Prečo by to malo byť zle? Ked maš take podmienky ako maš,tak je to super. Ale tým,že ostal na md manžel,len potvrdzujete,že na vzťahovu vychovu je potrebne,aby niektory rodič ostal doma. Bez takehoto manžela podla mna nejde žene zaistiť vztahovu vychovu pri navrate do prace.

[artemis]

no ano, ale je tu aj iný rozmer, že niekedy sa nechodí do práce iba kvoli peniazom, ale aj kvoli tomu, že to ženu napĺňa nejakým iným sposobom. to je akože zle?

Nie, nie je to zle, máš pravdu, o to nejde, preto som napísala, že je rozdiel v povolaniach...neverím, že robotníčka pri páse robí preto, lebo ju to baví, nebodaj že je to jej hobby...
a je rozdiel, či je žena sama sebe šéfom alebo zamestananá vo vykorisťovateľskej firme...čo väčšinou je druhý prípad...
...ako príklady sa ľuďom zväčša dávajú podnikateľky, ktoré sa len tvária, že ťažko pracujú...pričom zabehaný podnik dostali snáď ako darček od manžela...alebo majú toľko prachov, že ženám vlastný podnik ani neslúži ako živobytie, ale iba ako hobby...

[Mamamima]

Ja tiez nevidim na tom nic zle, ked ide zena do prace koli svojim ambiciam, ak je starostlivost o dieta zabezpecena nejakou blizkou osobou a matka sa po praci aktivne snazi o intenzivny kontak s dietatom a ma aj na to priestor. Ale tato konstelacia je podla mna dost vynimocna. Napriek tomu mozu byt vsetci rodinny prislusnici spokojni.

Obavam sa, ze vacsinou hrozi skor to, ze dieta pojde v rannom veku do jasiel, matka ma po pracovnej dobe na starosti este chod domacnosti a aktivny cas s dietatom sa scvrkne na par minut denne, aj to este pod casovym tlakom. Za tychto okolnosti budu urcite niektori rodinni prislusnici nespokojni. A o tom je ten francuzsky model.

[JankaMich]

Nuz za seba - robim na 5 hodin a som velmi spokojna. Cas, co som stravila nakupom, varenim, zjedenim a upratanim stravim v praci, kde si ku obedu dokonca v klude sadnem a po mne upracu a pri tom este poklabosim s kolegami. Som sice ochudobnena o rannu vychadzku, ale poobede som aj tak mala vzdy viac priestoru pre deti a to mi ostalo. Vdaka tomu mozem tiez robit poradenstvo.
Viem vsak, ze som vynimka, a bohuzial, u nas vela prilezitosti na kratsi uvazok nie je. A to uz vobec nehovoriac o robotnickych profesiach ci predavackach, kde sa robi na tri zmeny.

[zigi]

Ja sa pridám k vám baby, lebo tú knižku som dostala na vianoce a dosť ma vytáčala...aj keď priznám, že bola príjemne napísaná, ľahko a rýchlo sa to čítalo, niektoré veci pobavili, ale po pár stranách som to odložila.

Ja som robila v Luxembursku a mala som väčšinu francúzskych kolegýň a kolegov a teda musím povedať, že to, čo je v knižke je ešte veľmi mierne, lebo v praxi je "francúzska výchova" fakt tvrdá. Všetky kolegyne, ktoré som mala a ktoré mali deti (a bolo ich veľa), nastúpili do práce 2 mesiace pôrode!! Nie preto, že by to bolo finančne nevyhnutné, ale jednoducho preto, lebo tak sa to robí a tak je to pre dieťa lepšie, lebo v jasliach tak neplače a čo by preboha robili doma, veĎ majú svoj život! Ja to vôbec neodsudzujem, ja sama som musela nastúpiť do práce, keď mala Hanka 9 mesiacov, lebo vtedy mi končila materská, ale smutný bol ten spôsob ako k tomu pristupovali. Ja som po robote utekala domov a už som Hanku nepustila z rúk, bola som šťastná že som s ňou, pre mňa bolo nemysliteľné aby som niekde išla bez nej alebo si robila program bez nej, skrátka bolo pre nás prirodzené, že máme dieťa a tak si robíme program s ním. Ale takto to v iných domácnostiach nefungovalo, tie maminy naozaj žili taký istý život ako pred materstvom. Z domu boli preč minimálne 10-12 hodín denne, lebo za 8 hodín sa nedalo stihnúť čo bolo treba a budovali kariéru no a okrem toho cesta do roboty a z roboty bola minimálne 1,5 denne, potom si išli nakúpiť, zacvičiť, do kina, na masáž....a to niekoľkokrát do týždňa, takže keď som sa ich pýtala, koľko času trávia s dieťaťom, tak bežne cez pracovný deň to bolo maximálne hodinu. Ony nielenže dali dieťa cez deň do jaslí, ale po bežných jasliach ho dali ešte do večerných jaslí ak nemali opatrovateľku. Úplne bežne chodievali s manželom alebo kamarátkami na víkendy preč s tým že malé dieťa (niekoľkomesačné) ostávalo s niekým z rodiny. A všetky do jedného tvrdili, že deťom to vôbec nevadí, že sú zvyknuté a že veď to je normálne... Neviem, mne z toho bolo vtedy veľmi smutno. Tiež som pracovala, ale tých 8 hodín, čo som bola bez malej, mi úplne stačilo a to sme sa samozrejme aj napriek mojej robote ďalej dojčili...

Takže to celé nie je len v skorom návrate do práce ale v celkovom prístupe k materstvu. Ale čo ma najviac šokovalo bolo, že žiadna z nich nemala pocit, že s deťmi trávi málo času a že by bola radšej keby ho bolo viac... všetky boli spokojné a šťastné, ukazovali naokolo fotky vysmiatych bábätiek a rozprávali kedy plánujú mať ďalšie....a hneď na to, kam idú dnes na večeru a s kým (samozrejme bez detí). Priznám sa, že kým som dieťa nemala, prišlo mi to ako fajn skĺbenie materstva, osobného života a kariéry, ale ako matke mi z toho bolo potom naozaj smutno. Veď nakoniec som aj dala výpoveď, lebo ako píše vyššie Artemis, niektoré zamestnania náročné na čas a nasadenie sa naozaj nedajú skĺbiť s materstvom aké si ja predstavujem....

Preto mi tá knižka príde ako dosť nebezpečná pre maminy, ktoré hľadajú cestu, lebo nie je o výchove a materstve, ale skôr o tom, ako to robiť, aby vás materstvo čo najmenej zaťažilo....mali by k nej vydať nejaký rozumný doslov...

[shira]

zigi presne tak, to nie je o návrate do práce ale o prístupe.. u nás takto žijú a fungujú ženy,ktoré deti nemajú a nechcú mať, pretože dieťa sa berie ako obmedzenie v spôsobe života, ktorý majú zaužívaný. V tomto smere s tým súhlasím, ak by som bola spokojná so svojím životom, tak ako bol predtým, načo by mi vlastne bolo dieťa? načo majú deti? lebo sa to tak robí? mne dieťa možno prevrátilo život naruby, ale to urobí aj vzťah, manželstvo, pes v rodine a podobne.. akýkoľvek človek, alebo tvor, ktorého milujeme, sa stáva súčasťou nášho života, je normálne, že s ním chceme tráviť čo najviac času a popritom si hľadať priestor aj na to "svoje" do tej miery, aby nikto nestrádal. Podstatne menej kupujem pre seba, auto máme bezpečné a dosť veľké pre deti, dom prispôsobíme dieťaťu, aj dovolenky, pracovné povinnosti, pokiaľ je to len možné. A toto všetko je súčasťou môho života, nikoho iného. Chvalabohu, že na Slovensku je to takto... poznala som jednu právničku, ktorá prišla do práce týždeň po pôrode bola som tam na konzultácii a dieťa na rukách, prevesené cez plece , ked mala pojednávanie, tak jej ho koncipientka kočíkovala okolo súdu, proste takmer stále ho mala so sebou alebo niekde na blízku a okrem toho tiež manžela na materskej

[Mamamima]

Zigi,

som velmi vdacna za Tvoju skusenost a rada, ze aj iny zdroj, ako mnou uvadzany, potvrdzuje takyto system vo francuzskych rodinach.

Rada by som este nieco k tomu napisala, ale budem sa k tomu musiet vratit neskor, lebo mam v tomto pbdobi celkom velke zhony.

[Mamamima]

Priznam sa, ze mna tato fr. tematika zaujma, lebo som sa kedysi povazovala za nieco ako "frankofila". Vecery som travila na kurzoch Fr. alebo ak ziaden nebol, tak som sedela vo fr. mediateke alebo biblioteke.
A to az do doby, ked som tam sla na rok studovat. Ja myslim, ze v kazdom narode je priblizne rovnako dobrych ludi ako aj zloduchov, ale napriek tomu, su urcite vlastnosti, ktore sa v narodoch alebo subkulturach jednoducho castejsie vyskytuju. A to prave ma zaskocilo vo Fr., lebo to boli uplne ine vlastnosti a postoje, ako som ocakavala. Miesto zovialneho, dobre naladeneho, komunikacii otvoreneho jedinca, ktory prejavuje zaujem o INE a je k tomu tolerantny, som stretla zatrpknutych, do seba zahladenych, casto neslusnych, nespolocenskych ludi. Mna to mrzi, ak toto cita daky Francuz, isto je kopec i inych, ale to je zial moja trpka skusenost. A bolo to plosne. Mladi ludia sa moc nestretavali, kazdy pracoval sam za seba, nebol tam skoro ziaden naznak kolektivneho ducha, ziadne delenie sa o informacie.

Ja som si to vysvetlovata tak, ze dovodom je vzdelavaci system. Ten je uz od utleho veku velmi prisny, zamerany na uspech jednotlivca, podporujuci sutazivost, nie kolektivnu cinnost.
Napriklad prijimacie skusky na daku skolu. Tak na SVK to bolo casto tak, ze bol urceny limit, napr. test na 80 %, kto ma viac, je prijaty. Vo Fr. by bola formulacia, prvych 50 najlepsich bude prijatych. To povzbudzuje v sutazivosti, mozno aj zvysuje nasadenie, ale nici akukolvek medziludsku spolupracu. A oni su takto skolstvom dlhodobo motivovani a trenovani. Vysledkom su skvele individualne vykony, ale aj podozrievavost, neuprimnost, neschopnost spoluprace.

O vychovu malych deti som sa v tom veku (22r) vobec nezaujmala a neuvazovala som nad tym, ze to moze mat vplyv na osobnost cloveka a vzorce chovania, ktore sa casto opakuju v dakom narode.
Ale mne sa teraz skor javi, ze prave ta separacia a vsasna kolektivizacia je skor pricinou takychto crt osobnosti, ako to samotne skolstvo. Skolstvo to uz len vylepsi.

No a tak, ako sa hovori o veciach nie velmi uspesnych, aj ja som uzavrela moj pobyt vo Fr., ako zaujmavu zivotnu skusenost. Popravde som hodnu cast preplakala a zbytok krutila hlavou v udive. V kazdom pripade po navrate na SK sa uz ziadne pobyty v mediateke a biblioteke nekonali. Francuzi ma vyliecili z frankofilie.

[JankaMich]

Velmi zaujimave toto cele. Budem mat ocom pohovorit so sesternicou, ta sa tam vydala a ma dve deti, ktore dojcila a bola aspon rok doma.

[luciole]

Zaujimave,mna z frankofilie tiez vyliecil pobyt vo frankofonnom prostredi moj teda pracovny. 4 roky som v mediateke/biblioteke vo fr.institute pracovala

[Mamamima]

Luciole a co konkretne sa Ti nepacilo?

[quaxi]

Asi su Francuzi dobri v marketingu, ked maju take dobre meno medzi ludmi, aj ked sa zda, ze neopodstatnene
Mozno je to aj tym, ze vacsinou sa rozne famy o typickych narodnych vlasnostiach siria hlavne zo susednych krajin. Tam si vsak ludia vsimaju to, co je u nich netypicke, a to co maju spolocne si nevsimnu. Lenze my sme uz od Fr. dost vzdialeni, aj priestorovo, aj kulturne, takze nam do oci biju uplne ine vlastnosti. Ked je niekto zovialny pre Nemcov, este to neznamena, ze bude zovialny aj na nase pomery. Pre Anglicanov mozu byt komunikativni a mat radi dobre jedlo, u nas si pod takymito vlastnostami predstavime typickeho Madara a potom chudak Francuz nestiha plnit nase ocakavania

[artemis]

Asi su Francuzi dobri v marketingu, ked maju take dobre meno medzi ludmi..

Jasné, je to preto, lebo historicky čo sa týka umenia, kultúry, mali spisovatelia, maliari, filozofi neuveriteľné meno vo svete, v podstate aj reč - ruské princezné sa učili francúzsky, aj ostatná šľachta, diplomati hovorili francúzsky atď...potom samozrejme francúzska móda, vína, kulinárstvo...proste toto všetko má takú až vznešenú povesť, a pochváliť sa, že som študoval na Sorbonne to aj za komunizmu malo cveng...toto všetko dodnes pretrváva v takom všeobecnom povedomí...pomaly aj modrofúza vnímame ako nejakého bizarného elegána

Ja to neviem hodnotiť, vo Francúzsku som bola len raz pred 25 rokmi a nevedela som sa dorozumieť, lebo skoro som zistila, že po nemecky rozprávať tam, išli ma aj zabiť

Asi je to o tom, že človek má do činenia najbežnejšie s ľuďmi čo idú z proletárstva po rebríku hore a veľa z nich nepozerá dolu, komu šliape na hlavu...tak sa boja, že by spadli naspäť medzi čvargu, že sa správajú tak, ako si myslia, že sa tak správajú páni, posilňujú si sebavedomie vyvyšovaním sa nad druhých...a to je potom tak.

Lebo s ľuďmi z "horných desaťtisíc", pre ktorých je ľahké sa správať humánne, ktorí sú jemní a empatickí a fajní a ktorí si môžu dovoliť za každých okolností ostať "kultúrni" a ktorí sú aj isto vynikajúcimi spoločníkmi ak je človek na rovnakej ekonomickej úrovni ako oni, sa človek nestretne, práve pre to posledné