vďaka za odpovede
Prišla zo škôlky, objali sme sa povedala, že ju to veľmi mrzí a že to už neurobí. Tak uvidíme.
Včera sme sa boli potom pohrať u kamaratky - ktorá sa tiež pre niečo jedovala. A ona je s plnou vážnosťou hovorí: "Lucka, toto ale naozaj nie je pekné."
Artemis - neviem, ako je to s tou dôverou. Tiež mi niečo podobné napadlo, ale naozaj neviem, či je to fakt alebo je to súčasť jej povahy.
My sme mali veľmi tažký začiatok, (nezistili jej razštep, neprospievala, nemocnica), potom bola ako babätko na operácii. Pooperačné zotavovanie bolo náročné. Ja sama som mala z toho nepríjemný pocit, že som ju doniesla niekam, kde jej spôsobili veľkú bolesť - aspoň tak to mohla vnímať ona.
Ona tie sponky nemusí mať upratané, ani uložené. Ju skôr vytočilo, že som jej ten vrkoč nezaplietla hneď.
Ona odjakživa rada zbierala veci, drobnosti, tak aby boli do nejakej série. Potom to niekde založila a zabudla na to. A zas začala nejakú novú zbierku. (Ja som ako dieťa zbierala kamene
moja mama mi to vždy pripomenie, že som mala v izbe plný šuflík kamienkov)
Tak neviem, či to nemá po mne. V každom prípade viem, že ju samú ju to zaskočilo.
Uvidím, či sa to bude opakovať. Ale ak áno, vyskúšame detského psychológa.