Ahojte, mam 14 mesacnu dcerku a od narodenia som k nej intuitivne pristupovala vztahovo - kojenie, spolocne spanie i nosenie, lenze akosi to neprinasa svoje ovocie, Sonka je dost umrncane, nespokojne babatko a ja zial neprilis trpezliva matka. Jednoducho neviem vystat ked krici, prepina sa a jeduje zdanlivo bez dovodu, nikdy som ju sice nenechala vyplakavat, ale niekedy mam pocit ze ani nie preto, ze by mi jej bolo luto, ale skor preto, ze to neznesiem pocuvat, vzdy ma to rozculi. Najvacsi problem mame v noci, ona nevie pokojne spat, stale precita s placom, alebo skor revom, proste z nicoho nic spusti taky kvilivy narek, a neda sa len tak lahko utisit, ani cicik casto nezabera....jedine co zaberie vzdy je vstat a vziat ju na ruky, vtedy hned stichne a zaspi. Lenze usela by som ju drzat naozaj dlho aby som ju mohla polozit na postel bez toho aby sa zobudila. A to je kamen urazu. Ja uz nevladzem, nechcem vstavat ako vojak na cvicenie kazdu noc aj 10 krat, tak som s tym prestala, skusam len cicik, ked nezabera tak ju proste necham tak, sice skusam hladkat a tisit ale to je akoby som rovno z izby odisla, bez reakcie. Revom sa unavi, vezme cicik a zaspi (ale nenecham ju plakat dlhsie nez minutu, dve) Lenze ona casto o 5 min zacne znova, a potom o pol hodinu zas, atd...niekedy tak celu noc, takze zaspim az nadranom, a takto to tahame od jej 4 mesiaca. No a ja to uz psychicky nezvladam, ked zacne v noci plakat, citim hnev, takmer zabudam ze je to moje dieta a casto ju namiesto tisenia okriknem, nech je uz konecne ticho, da pokoj, a niekedy bohuzial aj horsie
zavisi od frekvencie opakovania placu. Priznam sa ze som nou uz aj zatriasla, a to bola este o dost mensia
Potom sa samozrejme uvedomim, ked zacne plakat ovela viac, a pride mi to hned luto, ale co z toho, ked to robim znova a znova?? Proste sa v noci nedokazem ovladnut, akoby som to ani nebola ja, nemozem povedat ze by sa mi tym krikom ulavilo, naopak, este viac sa rozculim, a proste cela situacia sa len zhorsi. Niekedy nekrici, len mrnci, alebo sa mrvi, to su tie lepsie noci, a aj vtedy citim akusi nechut, ukludnovat, uspavat ju cicikom, lebo viem ze ona sa sice po zaspani odvali na bok, ale zas o minutu je spat.....Som zo seba smutna. Niekedy uvazujem, ze som urobila chybu, ze som nemala s nou spavat ale naucit ju na postielku, nekojit ju "cele noci", proste dat na rady okolia, teraz sa uz ani nikomu postazovat nemozem lebo mi povedia len my sme ti to hovorili....Vy ste tu vsetky na fore take vyrovnane, ako to robite? Jasne ze urcite aj vam niekedy dojde trpezlivost, ale nemyslim ze to zachadza az do takych extremov ako u nas. Viete mi nieco poradit?
A este otazka na poradkyne, ja viem ze vsade pisete ze dojcenie nemoze za nocne precitanie, ale vacsinou s tym maju problem dojciace mamicky, ktore spia s detmi. Ja casto vidim, ze ju budi moj pohyb na posteli, staci ze sa otocim na bok, upravim jej perinu, atd a uz krici....Ale nie je to pravidlo, ona krici aj ked je v posteli sama. Ja mam pocit ze za to dojcenie trochu moze, ved kolkokrat maminy pisu ze po odstaveni im dieta prespalo noc, to nemoze byt nahoda. Samozrejme preto neprestanem dojcit, ale rada by som vedela cim to je. Dakujem