prestimulovanie jednostrannymi podnetmi?

[miriam]

Baby tak len za mna, vycitky svedomia voci starsiemu, alebo nieco take...to vobec nehrozi. Mozno je to tym, ze som ich mala rychlo po sebe a uz takto taham rok a pol..Niaky taky akoby smutok, alebo melancholia mozno bola, ale len uplne na zaciatku. Ja som praveze stastna za oboch, verim, ze aj pre nich je to to najlepsie co moze byt,ze maju jeden druheho, ze sa ucia nebyt pupkom sveta, ze im nie je smutno..A aj ja musim priznat, ze mi veru nie je smutno a mam co robit, kym ked mi raz za uhorsky rok vezmu starsieho svokrovci, alebo mama, tak sa citim ako bez ruky..A tesim sa, ked sme doma zase v plnom pocte. Podla mna je mat surodenca ten naj darcek, aky mozu rodicia detom.

[vejula]

kočky tak ja toto robim bežne, je to tym, že som šťastná, že chce papať niečo normalne, takže som schopna ho nechať jesť aj o desiatej večer. No ako s jedením sa ja velmi prispôsobujem, práve preto, že som šťastná, že vôbec chce niečo papať. Takže ked mame ryžu a on chce zemiačky, varim zemiačky. Včera sa vyplakal zas samozrejme kvôli hlupostiam za cely den. Raz preto, že som našim zazvonila (som sa pozabudla) a on chcel zaklopať, alebo že nechcel v aute sedieť v autosedačke, alebo si chcel zemiaky posypať kopou soli (fakt nezdravé) Ale pomaly badam zmeny, sice take neviditelne ale ja to citim, myslim, že ma začína viac rešpektovať

[carodejnica]

Miriam, takto, samozrejme, aj ja sa strašne teším, že mám oboch, to som tak nemyslela, láska sa medzi deti nerozdeľuje, ale násobí ... uvažujem ten môj pocit, asi to bude fakt tým vekovým rozdielom, lebo ona má už diametrálne iné požiadavky na mňa ako malý... napríklad, chce si kresliť zrovna vtedy, keď sa malý pokakal a musím ho ísť umyť, alebo chce si pustiť nahlas spievankovo a tancovať, keď je malý mrzutý a potrebujem ho v tichu v spálni dojčiť, ... a podobne... tak jej to možno vynahrádzam v iných situáciách, že jej posúvam tie hranice, (môj muž hovorí rozmaznávam), ale v poslednej dobe mám dojem, že to nezneužíva, akosi jej to docvaklo, či čo...

Vejula, inak presne to s tým jedením aj ja to tak beriem, lebo u nás je to jedenie už konečne fajn, ale stále striedavo oblačno zamračné..

[vejula]

joj tak drobci spia, Dominka som cez den nedala spať tak okolo pol deviatej zaspal, taka pohoda
Inak som sa zasmiala, lebo ma Dominik pokusal na ruku, tak som začala fnukať, že ma to boli. Dominik nevahal, vyhrnul tričko a hovorí. Maminka daj si cicik, potom ťa ručička nebude bolieť... No a potom bud važny

[janka]

miriam, ja mam teda vacsi vekovy rozdiel medzi detmi, ale inak sa uplne podpisujem pod Tvoje slova. Tiez mi bolo luto akurat trochu na zaciatku, ked Adelka vela plakavala tym svojim neprepocutelnym hlasom a Michalka si zapchavala usi a utekala sa zavriet do inych izieb. Posledne praveze zistujem, ze to, kolko lasky som schopna dat dietatu, nejak prilis nezavisi od toho, kolko objektivneho casu denne si viem pren vyhradit.

[reanda]

ja som chcela druhe dieta a tak skoro hlavne kvoli tomu prvemu ..lebo som mala dojem, ze to potrebuje a ze len ja mu urcite stacit nebudem
uvidime, ako to bude brat

[JankaMich]

Pri tom druhom dietati sa to naozaj stava. Tomu prvemu sa tolko venujeme a zrazu mu ten cas uz nemozeme dat... Upokojim Ta, pri tretom som uz tento pocit vobec nemala. Doslo napriklad aj k tomu, ze prva velmi ziarlila na druhu, ale na tretiu neziarlil nikto. Tu uz nebol jednoducho konkurent pre nikoho, prave naopak, bola to akoby ich hracka.

Vejula - to s tym Dominom a trickom bol super. Dokonaly dokaz toho, ze dojcenie nie je len o jedeni.

[carodejnica]

Janka, neviem či sa rozumieme, to nie je o láske.... inak toto si teraz tak krásne napísala, že " množstvo lásky nezavisi od toho, kolko objektivneho casu denne si viem pren vyhradit", mi až slza vyhŕkla...

Mne sa minule stala taká vec, že Naďa sa buchla a videla som na nej, že má slzy na krajíčku, za iných okolností by som ju pritúlila, lenže vtom sa rozplakal Matej ... a ona mi hovorí "bež za Matejom plače", ako strašne také dospelácke gesto to bolo od nej, a mne to bolo hrozne ľúto v tej chvíli.... tak som zobrala Mateja na ruky a bežím ku nej, a ona že "už mi nič nie je".. . proste naučila sa niektoré situácie zvládať sama, musela sa, práve kvôli súrodencovi, lebo v danom okamihu som nemohla byť naraz na dvoch miestach... neviem, či to dobre viem vysvetliť, ale mám dojem akoby mi dospievala pred očami a mne to pri tej starostlivosti o Mateja akosi uniká pomedzi prsty...

[kinsi]

Toto sa stáva presne i u nás. Navyše mám pocit, že nedokážem Kristínke pri Matúškovi napĺňať všetky jej potreby. Kedysi sme spolu chodili na prechádzky, malá strašne veľa vydržala behať, veselo bežala predomnou, zbierala papeky a keď bola ozaj unavená, alebo padla prišla ku mne a ja som ju vyložila na plecia. Odkedy je Matúš v šatke, nedokážem si ju vyložiť Odvtedy sa dožaduje nosenia už od začiatku prechádzky, nepomože vysvetlovanie, nič...Neprejde ano 10% toho, čo predtým (bez jedného vypýtania sa na plecia), v podstate sa nám z prechádzok stalo peklo, malá sa vlečie, mrnčí...mne je to veľmi ľúto, že ju nemožem už nosiť.

[Mamamima]

Damy,

tak ja opat po par dnoch, kedy mi to okolnosti neumoznili, som sa vratila k diskusii, ktora sa uz posunula niekam uplne inam.
Ale neda mi sa nevratit ku krasnemu Jankinmu prispevku. Mam velky respekt pred objemom literatury, ktoru si preluskala a nadalej sa v tejto oblasti vzdelavas, co mi je jasne aj z Tvojich prispevkov k inym temam. Velmi pekne vies vysvetlovat a obdivujem aj hlbku osobnu, ba az intimnu, o ktorej dokazes pisat. Viem asi, co si mala na mysli a chcela tym vsetkym povedat, aj ked ja osobne som to s detmi neprezivala a podobne pocity som nemala.

Podobne ako to bolo u Teba, myslim ze i mne rodicia nastavili velmi uzke hranice. Nebol u nas velmi priestor na diskusiu a nazorovu pluralitu. Rozhodnutia boli vo velkej miere autoritativne.

Aj z toho prameni moja motivacia viest deti k vlastnemu rozhodovaniu. Ano, na urovni toho, ci che cervene, alebo ruzove tricko je to mozno emotivna zalezitost, ako poznamenala Artemis, ale to je len prvy stupen k tomu, aby sa naucilo rozhodovat o inych, postupne dolezitejsich veciach. Rozhodovat znamena zanalyzovat moznosti, ktore mam, zhodnotit dosledky, ktore by moje rozhodnutie prinieslo. Rozhodovanie je aj tvorenie vlastneho nazoru, postoju a to definuje aj osobnost cloveka. Nemusi byt ten nazor totozny s mojim. Velmi si vazim, ak ale nejaky je a ked sa presvedcivo zastava. A bola by som rada, keby sme sa ako rodina niekedy do tejto fazy dopracovali.

V akom rozsahu a ako intenzivne clovek, alebo dieta svoju volu prenasa, niekedy vnucuje inym, to je uz ale ina vlastnost. Nejde potom uz o schopnost rozhodovat ako taku, ale rozhodovat o inych. Teda o jeho dominanciu, alebo asertivitu. V tejto oblasti nemam ambicie byt poradcom, nakolko nemam z mojich deti skusenost, ze by mna alebo svoje okolie natolko chceli ovladat a vynucovali si presadenie svojho hysakmi. Urcite, nejde ani u nas vzdy vsetko hladko, ale nie je to v takej miere, ake skusenosti mas Ty.

Mozem len za seba povedat, co u nas fungovalo, alebo ako sme situacie uspesne alebo neuspesne riesili my. Ak komukolvek nase riesenie bude vyhovovat, je to velmi fajn a budem dvojito rada. Sucasne ale viem, ze moja skusenost a riesenie situacie nie je vseobecne pravidlo a nie je jediny idealny pristup. V kazdej oblasti vychovy je spektrum od najmiernejsieho pristupu, az po zakaz.
Umenie matky spociva v tom, vybrat taky pristup, ktorym u jej dietata dospeje k pozadovanym vysledkom, alebo aspon sa k nim priblizi a sucasne bude co najviac clenov v domacnosti spokojnych.

Co sa tyka nastavenia hranic, aktivne som si to nikdy neuvedomovala, ale deti som v podstate nenechavala rozhodovat o veciach a situaciach, ktore z mojho pohladu neboli na ich urovni. A kedze je to uroven, ktoru som urcila ja, mozno su to vlastne hranice, o ktorych hovoris. Nikdy som sa necitila byt otrokom ich rozmarov, lebo tam som ich az nepustila.
Ja sa skor citim byt otrokom servisu 5-clennej rodiny. A z tohto kolobehu neviem vystupit v niektore dni ani na par minut.

[shira]

veľmi prínosná diskusia pre mňa, priniesla už aj pozitívne výsledky..
ako som už spomínala, cítila som v niektorých situáciách manipuláciu zo strany dieťaťa, dirigovanie, čo, ako, kedy mám robiť. ja som túto situáciu nevedela vyriešiť, mala som paniku z hysákov, z revu, následne z manželovho záchvatu, ktorému už večer výrazne slabnú nervy, a tiež som nebola v pohode, lebo sa mi zdalo, že pri Tomáškovi nemôžem urobiť nič, čo on práve nechce. po prečítaní príspevkov a zamyslení sa nad sebou som si uvedomila, že to je moja chyba, moj strach položiť hranice, tendencia podriadiť sa, len aby bol "pokoj". napríklad ma desili hysáky potom, ako sme prišli dnu z dvora, von z vane, vyzliekli z pyžama, nechceli sedieť na záchode a tak podobne..
tak som sa rozhodla predsa len tie hranice začať stavať tak, aby som bola spokojnejšia- napríklad pri obliekaní- nie je na výber, či sa prezliekame a čo si obliekame, ked nemáme čas, v noci zo spálne nepôjdeme- s výnimkou wc, potom sa ide naspäť, nesplním všetky požiadavky hneď a tak podobne. proste, množstvo maličkostí sa dalo vyriešiť bez môjho hnevu ( a hlavne strachu, aký záchvat bude potom), vysvetlením a dodržaním svojich podmienok. skúšam to asi tretí deň a je až neuveriteľné, o koľko menej konfliktov sme mali, koľko vecí je malý schopný rešpektovať, keď vidí, že som si istá svojím rozhodnutím a že to myslím vážne. na začiatku boli samozrejme intenzívne protesty, ale ked bolo zrejmé, že mu to nepomáha, značne sa zmiernili.

[Mamamima]

Co sa tyka pocitu nemoznosti vyplnit poteby svojich deti sucasne, tak v tom budem asi zial prebornik.

Ja som teda mala neraz bolest v hrudi a slzy v ociach, ked som sa koli dvom malym k velkej ani nedostala. Kazdu minutu sme museli naplanovat, aby sme vobec s velkou mali este daky spolocny cas. Mala som spociatku pocit, ze mi ju jej mali surodenci vytrhli z narucia. Hrozila som sa nasledkov, co to na jej malej dusicke zanecha.
Moj muz mi v chvilach, ked mi z toho bolo velmi tazko opakoval jedno: ziadne nasemu dalsiemu dietatu sa nikdy nedostane tolko pozornosti a osobnej starostlivosti, ako sa dostalo prvemu. Ma 2,5 roka nedobehnutelny naskok absolutneho zaujmu 2 rodicov. To musi byt aj zdroj, z ktoreho este daku dobu bude cerpat, pokial sa jej opat nedostane viac. A to viac, mozu dat potom i ti surodenci, nie uz len rodic. Aj oni su si potom navzajom zdrojom pozornosti, lasky.
A aj to tak fungovalo. Az na uvodne 2 mesiace, na starsej sestricke nie je badat nejake deficity. Ale ta odmena z pekneho surodeneckeho vztahu pride az nieco neskor. Ked sa vie aj to male uz prejavit.
Chcem tym najma povedat Kinsi, ze teraz mozno u Teba prevazuju prilezitostne tie negativne dojmy, ale pridu aj velmi velmi pozitivne, ked uvidis, ako Tvojim detom bude spolu dobre. Len si na ne musis pockat.
Ze sa traja drzia za rucicky a tancuju Kolokomlynske. Alebo cupitaju predo mnou po chodniku drziac sa za ruky. No idem sa roztopit ako teple maslo.

[miriam]

Shira, uplny suhlas. Pre rodicov s dietatom, ktorym prave lomcuje vzdorovite obdobie je toto asi jedna z najpodnetnejsich diskusii na tomto fore..Mozno sa takou mala tendenciu stat uz Miroslavina tema o vztah. vychove, tam to ale nabralo uplne iny smer..Mna tiez podnietilo zamysliet sa nad tym, ako to funguje u nas, ze casto miesto toho, aby som uz starsiemu dosledne ukazala, ze toto uz prekracuje medze, neriesim, lebo mam plne ruky inej prace. Tiez som mavala rovnako ako Shira, strach ze bude u nas kriku, tak som sa snazila synovi vyhoviet..Teraz skusam, ako zvolit iny pristup, ked dostane syn zachvat a pripada mi to zrazu uplne logicke. Ako aj on je zrelsi a starsi, da sa s nim viac pracovat, tak aj moj pristup by rozhodne mal zacat byt pevnejsi a doslednejsi. Zamyslela som sa nad tym, co vsetko sme dosiahli hladko, bez revov a scen a to prave doslednostou..a je toho dost. Napriklad rezim, spanky, toto sa snazim od zaciatku pevne drzat vo svojich rukach a funguje to. Deti chodia spavat bez scen a placov, par minut plus minut v rovnakom case.Starsi sa dokonca sam pyta, ked uz maleho uspim, maminka ja cem ist pinkat...Dalej odplienkovanie starsieho, napriklad ( este v lete 2012)..to si tiez vyzadovalo velmi pevny pristup a rozhodnutie a zafungovalo to tiez na vybornu..Vychadza mi z toho, ze deti naozaj potrebuju autoritu- ako pise Janka, v zmysle rozhodneho a disciplinovaneho rodica. Dakujem za tuto podnetnu diskusiu. Mimochodom, Janka ma upozornila na velmi pekny prispevok od Luciole v Miroslavinej teme. Luciole, ak toto citas, mozem sa Ta opytat, ako to u Vas vyzera s odstupom casu ? Pomohol Ti tento pristup, ktory tam popisujes na neskorsie obdobia, ked mava ( ak mava) Hanka vybuch teraz ? Zaujimalo by ma, ci sa vcasnym zavedenim takehoto laskaveho ale pevneho pristupu da nejak obmedzit buduce spravanie.

[carodejnica]

Ze sa traja drzia za rucicky a tancuju Kolokomlynske. Alebo cupitaju predo mnou po chodniku drziac sa za ruky. No idem sa roztopit ako teple maslo.

Krásne, až mi slzy vyhŕkli, ďakujem.

[kinsi]

Mamamima, ďakujem. U nás by to mohlo byť neskor podobné, malá už teraz miluje malého, stále sa o neho "stará", akože ho kŕmi, stále ho prikrýva, utešuje, chce ležať pri ňom. Dokonca ma posiela stále za ním, ak náhodou sa malý povedzme hrá na deke a ja za ňou výjdem na terasu, tak mi povie "mami, choď za Matíkom, bude za tebou plakať".

[vejula]

podobne ako shira musím povedať, že mi táto diskusia vela priniesla. Tak isto sa snažim veriť sebe a svojim rozhodnutiam, konať rozvažne, bez zbytočných emocii, tak aby maly zo mna vycítil, že s tým čo hovorím a čo od neho žiadam som vnutorne stotžnená a budem na tom trvať. Nielen že sa mi zda, že ma začína maly viac rešpektovať, mam pocit, že ja samu seba viac rešpúektujem a nebojim sa urobiť rozhodnutie. Presne ako pisala JAnka ja stanovujem hranice a sama s nimi musim byť stotžnená, lebo doteraz to bolo všetko také nejednoznačné aj pre mna a tymaj pre malého, preto zrejme vycítil, že so mnou môže kývať, LEBO SAMA celkom neviem čo chcem.
Som fakt prešťastná, že som tuto temu založila

[shira]

aj ja dakujem vejula, naši synovia majú dosť spoločného

[Lea]

Teda žienky, táto diskusia je vskutku niečo, čo som momentálne veeeelmi potrebovala. V týchto dnoch, čo dnoch, mesiacoch!!! tiež velmi intenzívne a riešim hysáky mojej dcérky. Hoci som čítala len úryvok z knihy - Malý tyran - v poslednej dobe mám pocit, že to je o nás. O nej!
Minule sa ma moja sestra opýtala, ako vnímam materstvo a všetko s tým súvisiace a mna napadlo, že v poslednej dobe sú moje najoblubenejšie chvílky, ked baby spia!!! Je klud, ticho a mám čas pre seba. Zhrozila som sa sama nad sebou a nad celou touto situáciou.
Proste už ma nebaví každý den riešit plač a krik mojej staršej dcérky. Povedala som si, dobre, idem stanovovat hranice. Neviem, či to robím zle alebo príliš krátko, ale nemám pocit, že to funguje. Uvediem konkrétne príklady z dnešného dna.
Ráno - pripravím Natálke chlebík s maslom a pažitkou. Na to mi ona povie, že pažítku nechce. Začnem Natálke vysvetlovat, že pažítka je zdravá, pomáha detičkom rást, aj maminka ju papá ... Ona si melie svoje a ranajok sa ani nedotkne. Pár krát ju upozorním, aby začala ranajkovat a nič. Potom jej poviem, "ešte tri krát sa ta opýtam, či si hladná a chceš papat, ak nezačneš, odnesiem ranajky preč." Ona ma bud ignoruje alebo sa snaží presadit, že chce chlebík len s maslom. Potom ranajky odnesiem preč, pretože ani po tretom upozornení nezačne papat. Spustí brutálny rev. Nechám ju, aj ked mi to srdce trhá. Ale ona bude revat aj 2 hodiny v kuse - čo ja nikdy nevydržím. Dnes som asi po pol hodinke, zložila Katušku zo šatky, aj ked sa jej chcelo už velmi spinkat ale v tom brutálnom kriku nemohla a ponúkla jej prsník /nahnevaná pravdaže - jednak ma iritoval jej plač, a tiež Katuška nemohla kvoli nej zaspat/. Prsník zobrala, trošku sa ukludnila, ale po chvíli začala znova. Ona chce chlebík s maslom. Ja jej poviem, že nie. Potom chce, aby som ju išla nakrmit ja. Povedala som jej, že pojdem s nou do kuchyne, poviem jej rozpravku, zatial čo Katušku budem uspávat v šatke a ona bude papkat sama. Pravdaže nie! Chcem, aby si ma krmila ty. Dalšia scéna! Skončilo to tak, že tu prišla jej kamarátka a presvedčila ju, aby sa šla rýchlo napapat, že pojdu spolu von. Tak som ju teda krmit nemusela, iba som bola pri nej v kuchyni a rozpravala im rozpravku. Keby tá kamoška však neprišla, skončilo by to totálnym fiaskom. Revala by dalšie, neviem aké dlhé, obdobie.

Další príklad - Povedala som jej, aby si zobrala tepláčky z izby, že sa oblečieme a ideme von. Ona mi vraví, že tepláčky nechce, ale chce legíny. Ja jej na to hovorím, že na legíny je príliš chladno, nech si zoberie tepláčky. Nie! Poviem jej, rátam do 3, ak si nezoberieš tepláčky, zostávame doma. Raz, dva, tri. Odchádzam z izby a idem skladat prádlo. Ona dobehne, že ideme von, nech s nou idem do vedlajšej izby po tie tepláčky. Hovorím jej, dones si tie tepláčky sama, pomožem ti ich obliect a budeme moct íst von. Nie, pojdeme spolu - hovorí ona. Ja trvám na svojom - chod si po tepláčky sama, dones si ich do tejto izby, pomozem ti ich obliect. Táto scéna trvá už niečo vyše pol hodiny, pritom brutálne plače, tahá ma za nohu, zúri, vzlyká a kričí, búcha do vecí. V tomto bode, mi je jej už tak strašne luto, že by som jej najradšej tie tepláky doniesla a obliekla, ale hovorím si, ak teraz ustúpim, zažijem to znova a znova. Tak čakám, už to trvá skoro hodinu. Má zachrípnutý hlas a plače ako zmyslov zbavená. Ja mám nervy na dranc, druhé dietatko sa zo šatky len pozerá, nechápe, prečo je tam tolko kriku a mám pocit, že si myslí, prečo s tým mama niečo neurobí??? Prečo moja sestrička musí tolko plakat??? Čosi nie je správne??? Okrem toho sa jej chce spinkat a začínam byt velmi podráždená z toho, že ju nemožem uspat, lebo v tomto kriku by aj mrtvy vstal. Nakoniec predsa s nou do tej izby idem. Tepláčky jej síce neoblečiem, dám jej prsník a začnem vysvetlovat, samozrejme už z revom, že toto mi nemože robit, že som z takého správania velmi nestastna a smutná a že ked nabudúce poviem, aby si obliekla tepláčky, tak nech to urobí hned. Ona povie, že nabudúce už bude poslúchat, ale vidím na jej správaní, že celá scéna bola úúúplne zbytočná, lebo takéto situácie sú každý boží den rovnaké. Majú úplne totožný priebeh.

Niekedy sa mi podarí stopnút takýto hysák tým, že začnem hovorit tlmeným hlasom nejaký bud vymyslený príbeh alebo rozprávku, ktorú sme si niekedy spolu čítali. To ju zvykne upokojit, niekedy len na chvílu, niekedy úplne, lebo je strasne zvedavá ako príbeh bude pokracovat. Len potom rozmýšlam, či je dobré odpútavat jej pozornost od konkrétnej situácie, ktorú riešime, tým že úplne zmením tému. Mne to potom pripadá také nedoriešené zahmlievanie, či?

Vždy som bola silný odporca vyplakávacích metod a teraz mám pocit, že presne to robím. Zároven ma strasne hnevá, že Natálka si stále presadzuje svoje a chcem, aby sa to zmenilo a rešpektovala moje názory a požiadavky na nu.

Tiež ma velmi dráždi, že žiadny pokyn nespraví na prvý krát /kým sa naranajkuje, musím ju upozornit aj 30 krát, rovnaké je to s obliekaním, upratovaním hračiek ... proste akoby na všetko mala brutálne vela času. Dostáva ma tým často do vytáčky.

A nakoniec - my bývame momentálne u mojej mamy. Ak ma doma počúva aspon trošku, tak tu absolútne nie. Rozumiem tomu, že babky majú byt tie dobré. Tu ked dojde ku konfliktu, Natálka hned beží za babkou a tá, len aby nebol plač jej takmer vždy vyhovie. Vnímam to ako absolútne podrývanie autority. Viackrát sme sa o tom rozprávali, ale babka je toho názoru, že Natálka je ešte malá a u nej hladá útechu ... a blablabla. Útechu???? To mi potom už čisto príde ako že, ja som tá najhoršia mať a ona musí uchlácholit chúdatko dietatko! Toto ma tiež vie vytočit do stavu nepríčetnosti.
Proste všetko je akosi na figu.
Booožinko, ak toto číta nejaká tehulka alebo nebodaj ešte žienka, čo materstvo len plánuje, nikdy nebud chciet mat deti! Nie je to tak! Zažívame aj krásne chvíle, dokonca je ich viac, ako týchto negatívnych, len momentálne mám pocit, že tieto nepriaznivé prevládajú ...

Ak túto epopeju niekto dočítal až dokonca a napíše mi čo a ako, budem vám nesmierne vdačná.
Prajem krásny večer.

[reanda]

lea, napisem moj dojem z toho, co som precitala.. podla mna ty si az prilis presadzujes svoju moc voci dietatu, aj pri uplnych hovadinach, kde by si jej mohla ustupit.. napr. ta pazitka na chlebe, to ti stal ten vystup za to, aby zjedla trochu pazitky? podla mna ma dieta pravo vybrat si, co bude jest, pokial nechce miesto chleba cokoladu, tak preco nevyhoviet? aspon obcas, aspon v niecom? dieta nemoze mat pocit, ze musi na sto percent posluchat a nema ziadnu moznost vyberu, alebo splnenia svojich poziadaviek.. takisto tie teplaky a leginy, nepoviem, ak by chcela ist v sukni a holych nohach, ale zas nevidim medzi leginami a teplakmi tak velky rozdiel, aby sa decku nedalo trochu vyhoviet.. neviem, mozno to boli len nevhodne priklady a mozno netrvas na splneni uplne vsetkeho, ale tak mi to z toho, co pises, prislo.. aj ocakavat od ani nie trojrocneho dietata, ze bude plnit tvoje prikazy na prvy krat a bez reptania je nonsens ja viem, vie to vytocit neskutocne, najma ked sa clovek niekam ponahla a tak, tak ale su to deti a musime s tym ratat, nemozme po nich ocakavat nemozne..
mozno keby si trochu prehodnotila svoje ocakavania smerom k nej a povolila v niecom, co nie je az tak dolezite, tak by mala dcera vacsi pocit volnosti a aj vlastnej dolezitosti a zmiernilo by to jej vzdor a hysacenie..
ale mozem sa mylit, tazko takto z jedneho prispevku zhodnotit, ako to u vas vlastne je

[Lea]

reanda, máš úplnú pravdu. presne nad tým som dnes premýšlala - či sa nesnažím učit ju rešpektovat ma na uplných banalitách. a veru ti poviem, tie scény za to vobec nestáli. boli to absolútne prkotiny a len som si chcela dokázat a ukázat jej, kto je tu pán. som zo seba smutná a zmatená. a čo už potom ona, že? ale v akých situáciách potom stanovovat tie hranice? kde a ako začat?
ono to síce tak nie je vždy - nesnažím sa presadzovat svoju moc za každých okolností. Len niekedy sa toho moc nabalí a potom sa akoby snažím byt prísna aj pri takýchto maličkostiach. Samozrejme, nefunguje to!
V poslednej dobe mám zo seba a svojich výchovných postupov voči nej velmi zlý pocit. Chúdatko moje maličké.

Včera som začala čítat diskusiu o vplyve vztahovej vazby na dietatko. Sú tam tiez vase úzasne a inšpiratívne príspevky. Povedala som si, že nebudem s nou bojovat za každú cenu, ale viac ju ubezpečovat o mojej láske, vysvetlovat a ukazovat jej čo a ako sama na sebe. Budem sa snažit nedotiahnut takéto scény až do hysákovitých stavov, lebo to ma psychicky úplne ničí. Začala som dnes.
Prvýkrát sa schylovalo ku scéne hneď ráno. Babka ju vyložila na parapetné okno a nechcela zíst dole. Chcela si tam čítat knižku. Babka ju aj napriek tomu zložila, odišla preč z izby a ona jačala ako zmyslov zbavená, knižku hodila o zem. Začala som malej Katuške recitovat básničku - Moj macík. Natálka pravdaže zvedavá, hneď k nám dobehla, nacucla sa na prsník a počúvala. Potom, keď sa ukludnila som jej na príbehu o dievčatku Floriánke povedala, že keď Floriánka hodila o zem knižku, tá bola z toho velmi neštastná a smutná, lebo ju to bolelo a spýtala som sa jej, či pojdeme knižku zdvihnút spolu alebo pojde sama. Tak ju zodvihla, pohladkali sme ju a ospravedlnili sa jej. Potom bolo dobre.

Druhá situácia - prišla ma navštívit kamoška. Naša Natálka tažko zvláda prítomnost cudzích ludí. Vačšinou sa rozplače. Uspávala som malú Katušku a počula som z dvora krik. Ešte včera by som asi na nu nahúkala, že prečo reve a hanbila by som sa za jej správanie pred kamoškou (čo to mám za decko, keď jej nič nerobia a už reve/. Dnes som si však povedala, že sa na to pozriem z jej uhlu pohladu. Bojí sa cudzích ludí. Je to fakt! Prišla som k nej, pohladkala ju po líčku, utrela slzičky, dala som jej prsník. Potom sme spolu prešli ku kamarátke a nenápadne a nenásilne som ju votrela do našej konverzácie s kamoškou. Všetko prebiehalo hladko, bez kriku, strachu a odsudzovania. Mala som z toho dobrý pocit.

Dúfam, že budem lepšou mamou. Trpezlivejšou a chápavejšou. Dakujem vám dievčatá, všetkým, ste úžasné a ste mi velkou oporou.

[vejula]

LEA neviem či som ešte kompetentna radiť ale napišem ti čo si o tom myslim ja. Myslim, že Je dôležité neupdanuť ani do jedneho extremu. Ten kluč bude asi v tom čo si napisala v poslednom odstavci. skusiť sa vcitiť do dieťaťa a ak su jeho požiadavky pochopitelné, nevyplývaju čisto len z toho, že chce s mamičkou kyvať a daju sa vykonať bez nejakej extremnej namahy tak možno vyhovieť.
Napríklad čo sa týka jedenia, ja by som určite na tej pažítke netrvala. A to z toho dôvodu, že ja tiež nemam vždy na všetko chuť, tiež si dam na ranajky to, čo mi ide na chuť. Ako dieťa som nenavidela ked ma nutili jesť jedlá, ktoré mi vyslovene nechutili. V škôlke sme mali kucharku, ktorá bola v tomto expert. Ja som sa až dovracala z toho, ked ma donutila zjesť kapustu, ktoru so fakt rada nemala.
JA Dominkovi vyhovujem, čo sa jedla týka. Vždy sa ho spýtam čo chce na ranajky a som šťastná ked si vyberie niečo rozumné. Pokial to niesu slané tyčinky tak vyhoviem.
Pritvrdila som v takých tých nezmyslených každodenných veciach, ktoré ma už jednoduho ubíjali. A čo sa týka tvojej mamy tak suhlasím jednoznačne s tebou. JA som sa presne takto pred týždnom s mamou pohnevala. LEbo tiež ho začala lutovať, ked sme prišli k nej a on uvrešťaný, vrieskal jak zmyslov zbavený a to preto, lebo som zaklopala a on sa v tom rozhodol, že som mala zazvoniť a nie zaklopať. Tak som ho nechala plakať, že ved nema dôvod tak ho lutovať nebudem. No a moja mama ho hned chytila na ruky a začala ho čičikať a mojkať. Ja som jej len slušne povedala: Mama nelutuj ho, on nema dôvod plakať, nič som mu nespravila, nič strašné sa mu nestalo, nesmie mať pocit, že ma dôvod plakať, že ho lutujeme a nesmie sa citiť ako chudatko, ktoré bolo ukrivdene. Ona sa na mna nahnevala, že to som mala ostať doma, ked jej chcem rozkazovať čo a ako, tak som maleho obula a šli sme domov. Asi som tiež konala zbrklo, ale bola som fakt vytočená z toho... Myslim, že je tiež zle, ked ma dieťa pocit, že ked sa mu vo všetkom nevyhovie, tak ma právo citiť sa ako ubožiatko. Myslim, že to by sa s ním mohlo vliecť do dospelosti a robiť zo seba celý život obeť, to nieje životná výhra

[Mamamima]

Lea,
z mojho pohladu boli tie konflikty uplne zbytocne, netrvala by som na pazitke, malo deti v tom veku to jedava. A aj ty sa predsa rano sama podla chuti rozhodnej, co chces jest, preco to nesmie spravit ona? Podstatne je, aby jedla, a to bola predsa ochotna.
co sa tyka tych teplakov, tak ona predsa uz sutupila, ze si ich oblecie, to sa mi zda dolezite. Na tom by som trvala, lebo dieta nenesie zodpovednost za to, ci ochorie koli nevhodnemu odevu, ale ty. A to si dosiahla, to ze ich idete spolu zobrat je len prkotina, dokonca by som to mojej aj navrhla, ze ak si das teplaciky, pojdeme po ne spolu a vyberies si, ktore.

Konkretne tieto dva priklady povazujem za zbytocne vyhrotenie situacie z Tvojej strany. Ale chapem, ze mozno zazivas denne este dalsich 50 inych, kde to prebieha inak.

Moj pristup sa Ti snad bude zdat benevolentny, ale nam funguje a pocit, ze mi deti skacu po hlave nemam, ani hysaky nepozname.

[Lea]

Dievčatá máte jednoznačne pravdu. Bol to zbytočný stres pre všetkých.
Teraz viem, že keby sme išli spolu po tie tepláčky, bolo by všetko fajn. Len jednu vec sa vás chcem ešte opýtat - ja som jej to navrhla min. 3 krát - pod pojdeme spolu. Ona zakaždým nechcela. Sranda je tá, ale to tu myslím spomínala už aj VEjula, že ked ona na moje výzvy nereaguje a poviem, dobre, teda nejdeme nikam, ona si zrazu zmyslí, že ideme po tie tepláčky. Príde mi to čisto ako skúška mojej trpezlivosti a dokazovanie, že podla koho sa tu bude niečo robit. Či už som čisto psycho? Vy by ste išli s nou aj napriek tomu, že pred tým to aj napriek vašim výzvam stále odmietala?

Inak dnes sme spolu prežili krásny den. Až na tie 2 plače, ktoré som opisovala cez den, žiadny problém. Žiadny hysák, proste pohoda, láska, objatia, pusinky, vrelá láskyplná komunikácia - už mi to chýbalo. Normálne som si dnes uvedomila, že zjavne to jej správanie z velkej miery /alebo úplne???/ ovplyvnujem ja - mojou náladou a psychickým rozpoložením. Rozmýšlala som, prečo som bola v poslednej dobe taká podráždená a prečo sa snažím bazírovat na takých hlúpostiach. Prišla som na to, že asi mi dost záleží na tom, aby druhí /teda moji rodičia, súrodenci, okolie apod./ videli, ako si viem dat s malou rady a ako ma poslúcha! Tiež dost často som počula kritiku na moju Natálku, že sa pre všetko mazní a zjavne tým ide mnohým ludom na nervy. Tak som ju asi tiež tak začala brat a išla mi na nervy. Sama na sebe som si všimla, že občas dokonca v jej prítomnosti hovorím, že je to taký náš malý uplakánek. No čo si asi to dietatko musí mysliet o sebe, ked mama o nom hovorí toto cudzím ludom??? Hrůza. Teraz viem, že je to hlúpost a rozhodla som sa, že mi už nebude záležat na tom, čo si o mne a mojich detoch myslia druhí. Prvoradá bude naša spokojnost aj ak bude mat niekto pocit, že moje deti sú rozmaznané alebo podla ich názoru nevychované a príliš urevané. Rozhodnutie je jedna vec a fungovanie druhá - tak dúfam, že mi to pojde. Držte palce.

Inak, ked už som tu, rada by som sa s vami ešte poradila ohladne jednej otázky, ktorá ma velmi trápi. Ked sa snazím moje dietatko o niecom presvedčit a nefunguje to, hocikedy sa jej vyhrážam. Robí to aj moj manžel a strasne mi to na nás vadí, len neviem ako to zmenit. Príklad: ak nebudeš poslúchat, nekúpime ti tú a tú hračku. Ak všetko rýchlo nezješ, nepůjdeme von ... príkladov je milión. Aj podplácanie mi vadí. Pr. ak sa rýchlo oblečieš, pojdeme na zmrzku ... Toto zastrašovanie ma úplne ničí a chcem s tým niečo urobit. Máte tipy, ako na dietatko, ked ho chcete motivovat, aby niečo urobilo alebo povedalo a pritom ste to nemuseli opakovat milion krát???
Vopred díky za vaše rady.
Krásny večer prajem všetkým, idem sa ešte zahryznút do tej diskusie o vztahovej výchove, lebo je tiež úžasná.

[quaxi]

Lea, lepsie nez ocakavat ze dieta posluchne na prvy krat, je dat mu nejaky limit, dokedy to ma spravit. Nam na toto dost pomaha kuchynsky budik, nastavim cas a dovtedy nech si robi co chce, len nech to stihne.
S tymi teplakmi - do toho podla mna vstupuje aj ten problem, ze vlastne nemas nahradny program, kvoli tomu chces ist von, takze sice hovoris ze nejdete, ale stale hladas sposob ako sa tam dostat, dieta ho hlada spolu s tebou, ale ty z nejakeho dovodu odmietas jeho napad na riesenie situacie a sama nie si vobec rozhodnuta co robit, to este viac matie dieta... Mohlo to napr. vyzerat tak, ze das 15min na prezlecenie, zatial si riesis pradlo, ak sa oblecie, idete, ak sa neoblecie, tak sa pustis do spolocneho upratovania alebo varenia... Takto sa venuje minimalna pozornost faktu, ze neposluchla, a tym neposluchanie prestava byt zaujimave. Mozes vopred oznamit obe moznosti formou vyberu.
A inac mas sikovnu dcerku, taketo male deticky sa casto este nevedia same prezliekat, takze bud rada ze to uz vie Pre nich je to dost narocna cinnost, preto sa do toho prilis nehrnu.

[shira]

ano aj mna toto prekvapuje, náš tomáško sa vobec nevie obliecť ani vyzliecť sám.. tiež sa nevie rozhodnúť, ale však to ani niektorí dospelí, tak čo by som chcela od dieťaťa.. začíname trénovať rozhodovačky, začal rozumieť slovám potom, neskôr, večer, zajtra.. toto veľmi pomohlo, že ak sa rozhodne pre jednu z vecí, tú druhú mu ponúknem na "neskôr" a tým sa nejak upokojil a prestal neustále meniť rozhodnutia.. alebo ked chce niečo neustále meniť, tak mu poviem že už je neskoro a že rozhodnem ja.. jedlo ked nechce, nenútim, papá to, čo chce, z chladničky si sám vyberie, čo bude jesť- napodiv, v tomto nemá problém sa rozhodnúť.