Dievcata,
ako tak citam Vase vysoko erudovane prispevky, tak sa mi zda, ze mate vsetky svoju pravdu.
Ja myslim, ze venovanie sa matke dietatu najviac zavisi od jej vole, ale hlavne moznosti.
Pri prvom dietati som mala absolutny pristup Kinsi. Dieta bolo pocas svojho bdenia na 100% vytazene kreslenim, strihanim, skladanim.
Ale sup, v jeho 2r a 8m prisli dve babatka a tak sa pristup zmenil na Janka a Quaxi, ved ani ina moznost nezostavala.
Vycitky svedomia boli spocatku velike a prave vysvetlenie, ktore tiez spominala Quaxi mi situaciu podstatne ulahcilo. A nejedna sa len o vyhovorku pre matku. Nasemu vacsiemu dietatu nabitemu zrucnostami, ktore som don 2,5 roka tlacila, stacilo poskytnut namet a pracovnu plochu a uz ficalo, kreslilo, lepilo, strihalo. Presli sme na dialkove ovladanie, lebo na kolenach mi uz pri tom sediet nemohla, ale kedze ovladala postupy, bolo to vobec mozne. Jeho mali surodenci su oproti starsej sestre v ich veku uplni neandertalci. Horko tazko drzia ceruzu, o noznickach a stetci radsej pomlcat, puzzle neposkladaju ani zo 4 kusov. Lebo som ich to nenaucila. Ale nevadi (snad), dobehnu neskor (snad), oni maju zase ine: trening socialneho chovania od nuloveho veku, uzatveranie kompromisov...
Pohlad spat na matersku s jednym dietatom je aj pre mna romanticky, ba az melancholicky. Ale nemusi byt bolestny, ked sa sustredime na to, co tym dieta ziska a nie na to, co straca. Aj nase dieta absolvovalo velky posun z intenzivneho individualneho pristupu, k osamostatneniu sa a socializacii. A to je tiez potrebne. Ked sa Vejula zamyslas nad tym, ake to ma mala dcerka dobre oproti bracekovi, lebo ho ma...., pozri sa na to presne tak aj z jeho pohladu. Ze aj on dostal velky dar, obrovsku devizu do buducnosti, surodenca, s ktorym sa mu prave buduje krasny vztah.
A ci je pre dieta lepsie a prirodzenejsie sa hrat, ako pomahat mame prebalovat mladsieho surodenca? Ja myslim, ze male deti casto nerozlisuju veci na hracky a nehracky (balicek papierovych vreckoviek, plastove flase) a ani cinnosti nerozlisuju na hru a pracu, ako dospelaci. Podstatne pre nich je, ci je ta aktivita zabavna a ci je pri nej matka. A preto i starostlivost o mladsieho surodenca alebo domace prace mozu byt pre deti atraktivne, ak im ich trosku vylepsime.
A suhlasim aj so Shirou, ze vekovy rozdiel medzi surodencami pod 3 roky je pre nas species neprirodzeny a je pravdepodobne modernym vydobytkom civilizovanej spolocnosti. A kazdy jden mesiac nadol znamena zvysenu zataz pre matku. Ale to, ze by to teda v nejakej miere mali dvojcata alebo ich rodicia jednoduchsie,
. Na to ma neukecas. Snad je mozne vyhnut sa nejakym osobnym konfliktom, pri odrastenych detoch, lebo dvojcata funguju odjakziva v kolektive. Ale inak to prinasa aspon tolko potencialne konfliktnyhch situacii a okolnosti ako v inych surodeneckych vztahoch. Su to totiz nazaciatku 2 tvory s absolutnou zavislostou od jednej a tej istej osoby a nulovou toleranciou (v zmysle schopnosti oddialenia potrieb a pochopenia cohokolvek). Vekom sa zavislost postupne uvolnuje a tolerancia naopak stupa. A vzdy je lahsie zladit dve deti, z ktorych je aspon jedno uz menej zavisle a viac tolerantne.
To som ale v case planovania 2. potomka tak nevnimala... Vtedy bola pre mna smerodajna skusenost a pozorovanie, ze medzisurodenecke vztahy v rodine a u priatelov, kde bol vekovy rozdiel mensi, sa mi zdali byt o nieco lepsie. Je to moja skusenost, nemusi to byt pravidlo. Spominam si aj na clanok, kde akysi psycholog tvrdil, ze surodenci s vekovm rozdielom nad 3 roky su uz vlastne 2 paralelne vyrastajuci jedinacikovia. Je to urcite na diskusiu a aj ta vekova hranica. A isto to bolo myslene opat len na nasu civilizaciu, nie na lovcov a zberacov, kde sa vsetci veselo hraju v strede osady.